majorana bol výnimočný a nádejný fyzik, jeho prácu oceňoval nielen Fermi, hoci vzťahy medzi nimi vraj neboli najpriateľskejšie, ale aj Werner Heisenberg. Títo muži stáli v neľahkej situácii ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny. To, čo chceli poznávať vedecky, sa malo politicky šialene zneužiť. A oni o tom vedeli.
Keď 25. marca 1938 odišiel Majorana loďou o 22.30 z Neapola do Palermy, vzal si so sebou všetky svoje peniaze a pas. Viac sa nevrátil. Doma zanechal dva listy, jeden adresovaný riaditeľovi Fyzikálneho inštitútu, kde pracoval, druhý svojej rodine. Oba listy boli napísané spôsobom, ktorý naznačoval, že sa rozhodol spáchať samovraždu, lúči sa a ospravedlňuje za svoj egoizmus.
Ale prečo na cestu do záhrobia potreboval aj všetky svoje peniaze a pas? Tu sa zrodili pochybnosti. Majorana nezomrel, žije – to bola téza, ktorá vyrušila aj Mussoliniho. Keď sa dozvedel o tejto možnosti, na dosky jeho spisu napísal: „Chcem, aby sa našiel.“ Prečo tá naliehavosť? Pretože Majorana vedel priveľa? Pretože ako živý mohol byť nebezpečný?
Buď sa bombu naozaj usiloval vyrobiť, alebo sa len tak tváril a celý výskum zdržiaval.
Taliansky spisovateľ Leonardo Sciascia sa pri písaní knihy Zmizení Ettora Majorany domnieval, že Majorana sa stratil, vyparil, zmizol iba preto, aby nemusel pracovať na vývoji atómovej bomby.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.