Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

.kniha na víkend: Prvá kniha Absyntu v roku 2017 – Kolymské denníky

.anton Vydra .kultúra

Čo potrebuje reportér, ktorý sa vydá po stopách Varlama Šalamova? Musí byť dobrodruh, musí zniesť nejednu nadávku, musí si vedieť poriadne vypiť a hovoriť s hocikým. S hocikým!

.kniha na víkend: Prvá kniha Absyntu v roku 2017 – Kolymské denníky Absynt Jacek Hugo-Bader: Kolymské denníky. Preložil Patrik Oriešek. Krásno nad Kysucou: Absynt 2017.

ktovie, kedy presne sa to stalo, keď si poľský novinár Jacek Hugo-Bader prvýkrát prečítal Kolymské poviedky Varlama Šalamova. Isté je, že naňho silno zapôsobili a boli impulzom pre rozhodnutie vydať sa v septembri 2010 do Kolymy, do krajiny gulagov a dávno stuhnutých mŕtvol. Jeho zápisky sú horúcou novinkou, ktorú nám prináša vydavateľstvo Absynt.

„Dá sa tu vôbec milovať, smiať a kričať od radosti?“

„Cestujem na Kolymu,“ píše na začiatku knihy Hugo-Bader, „aby som videl, ako sa žije na takom mieste, na takom cintoríne. Najdlhšom na svete. Dá sa tu vôbec milovať, smiať a kričať od radosti? A ako sa tu plače, ako sa plodia a vychovávajú deti, ako sa tu zarába na život, pije vodka a umiera? O tom chcem písať.“

Svoje denníkové záznamy zakaždým posiela do Gazety Wyborczej. Lenže poslať z toho pustého kraja e-mail nie je lacný špás. Internet býva drahý, niekedy aj najdrahší na svete. Svoj cestopis začína v Magadane, v meste pri Ochotskom mori. Odtiaľ pôjde až do Jakutska. Posledný, tridsiaty šiesty deň jeho denníkov, uvádza 2 025 prejdených kilometrov.

Všetky kilometre spája Cesta, presnejšie Cesta-Cintorín: „Aortou, hlavnou tepnou Kolymy, bola a je Kolymská magistrála, teda Cesta. A ja, tak ako veľa starých obyvateľov Kolymy, budem písať slovo Cesta s veľkým písmenom. Tá viac ako dvetisíc kilometrov dlhá Cesta je totiž vydláždená ľudskými životmi. Je položená na kostiach. A to nie je metafora. Prečo by pri Ceste inak nebol žiadny starý cintorín?“ Hugo-Bader vie, že pod povrchom Cesty ležia tisíce kostí tých, ktorých zločinecký režim odsúdil na nútené práce a ktorí tou kalváriou neprešli.

Ľudia, s ktorými sa Hugo-Bader stretáva, sú neskutočnými zjavmi. Nebyť fotografií, na ktorých sú zachytení a ktoré sú súčasťou knihy, nedalo by sa uveriť tomu, že sú reálnymi ľudskými bytosťami. Starci a stareny, mladíci, chudobný, večne naliaty chirurg, ktorý po telefóne riadi operáciu, bohatý oligarcha obdivujúci Putina, šamani, kdekto... S každým z nich Hugo-Bader hovorí – aj za cenu toho, že ho poniektorí majú za agenta, blázna či dokonca Rusa.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite