legendárny huslista a dirigent Sir Yehudi Menuhin označil Bélu Bartóka (1881–1945) za jedného z mála skladateľov dvadsiateho storočia, ktorí obstoja v porovnaní s najväčšími hudobníkmi minulosti. „Moje dielo, vyrastajúce z troch zdrojov (maďarskej, rumunskej a slovenskej hudby), možno chápať ako stelesnenie konceptu jednoty, ktorá je v dnešnom Maďarsku taká zdôrazňovaná. No môj vlastný postoj, ktorého som si vedomý, odkedy som sa začal považovať za skladateľa, je bratstvo všetkých ľudí, bratstvo napriek vojnám a konfliktom. A tejto myšlienke sa snažím slúžiť svojou hudbou ako len najlepšie viem.“ Adresátom riadkov, pochádzajúcich od Bélu Bartóka, bol v roku 1931 rumunský muzikológ Octaviano Beau.
s Dohnányim a Albrechtom
Slovensko a slovenský folklór zohrali v živote maďarského skladateľa dôležitú úlohu. Jeho pôsobenie v dnešnej Bratislave pripomínajú v meste dve pamätné tabule. Tá na Špitálskej ulici je na dome, v ktorom v rokoch 1894 až 1908 žil. Bartók prišiel do Bratislavy ako trinásťročný, keď jeho matka Paula, rodáčka z Turčianskeho Svätého Martina, získala v meste miesto učiteľky. Na Kráľovskom maďarskom katolíckom gymnáziu stretol priateľov a budúcich kolegov Ernő Dohnányiho a Alexandra Albrechta. S Albrechtom, skladateľom a dirigentom Cirkevného hudobného spolku, ktorý fungoval pri Dóme svätého Martina, spájalo Bartóka priateľstvo, ktoré pretrvalo až do atmosférou v horthyovskom Maďarsku vynúteného odchodu skladateľa do USA, kde v roku 1945 zomrel na leukémiu. Do USA emigroval aj Dohnányi, ktorého po vojne vinili z kolaborácie s režimom, pred ktorým ušiel z Európy Bartók. Obvinenie umelca, ktorý bol považovaný za najvýznamnejšieho maďarského klaviristu od čias Liszta, sa neskôr ukázalo ako nespravodlivé.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.