po oslobodení koncentračného tábora Buchenwald sa skupina väzňov – budúcich spisovateľov a novinárov – čakajúcich na repatriáciu rozprávala, ako o tom písať, aby pochopili aj tí, čo to nezažili. „Bude veľa svedectiev... A budú aj dokumenty. Neskôr historici všetko pozbierajú, zhromaždia a budú analyzovať: na ich základe napíšu vedecké diela... Bude v nich povedané a zaznamenané všetko... Všetko bude pravdivé... až na tú najdôležitejšiu pravdu, ktorú nebude môcť vystihnúť ani tá najdokonalejšia, pre každého pochopiteľná historická rekonštrukcia.

Jorge Semprun, Písať alebo žiť

Ešte aj dnes, 70 rokov po vojne vychádzajú knihy a vznikajú filmy o holokauste. Odborníci na ľudskú dušu si ešte stále kladú otázku „ako sa to mohlo stať?“, ako sa z normálneho človeka môže stať páchateľ a čo s človekom spraví, keď sa stane obeťou, je vyvrhnutý zo spoločnosti, ponížený a zbavený ľudskej dôstojnosti. Napriek tomu stále ostáva niečo, hlboko v pamäti ľudí, ktorí prežili, nevypovedané.

Existujú totiž dva druhy dejín, prvé sú uložené vo filmoch, v knihách, archívoch a múzeách, druhé v našich telách.