oliver Rehák: Vracal veci do rovnováhy
Ten dlhý potlesk bol najlepším potvrdením, že cenu dostal oprávnene. Stál som na pódiu a nebolo treba vôbec nič hovoriť. Ale najradšej by som bol, keby mal tú cenu niekto úplne iný. Odovzdávali sme ju totiž vždy spolu.
Na tú noc nikdy nezabudnem. Piatok trinásteho. Teroristi zabíjali ľudí na koncerte Eagles of Death Metal v Paríži. Americkej kapely, ktorá hrala vlani na Pohode. Jubilejný 20. ročník sa stane prvým bez Ďura. Počas novembrového masakra ležal v nemocnici na Islande. V krajine, ktorú miloval, s jej hudbou, ktorú miloval ešte viac a pomáhal exportovať na Slovensko. Už si na trenčianskom letisku nevypočuje Sigur Rós, už tam nebude moderovať svoje pódium.
„Najskôr som nedokázal pochopiť, prečo zlyhalo srdce práve jemu. Vždy usmiatemu a najžičlivejšiemu človeku, akého som kedy poznal. No potom mi to došlo – dostal infarkt, lebo srdce veľmi intenzívne používal.“
Medzi novinármi píšucimi o hudbe patril k najstarším, no nechytali sme sa na neho v množstve akcií, ktoré stíhal navštevovať po Slovensku a iných krajinách, ani v nadšení zhmotnenom v kvantách textov. Nie vždy som zdieľal jeho legendárnu vetu „Bolo to výborné!”, ale jej význam som tiež pochopil až časom. Ďuro nebol kritik, on sa ujal úlohy zviditeľňovača a zmierovača scény. Toľko, čo urobil pre známe aj začínajúce mená, neurobil nik.
Dobre to ilustruje aj príhoda s jeho obľúbenou skupinou. Najskôr zverejnil vlastný článok, no keď si v SME prečítal recenziu, napísal ešte kritiku – na kritiku. Viem, ako to myslel. Tým, že podľa neho negatívny článok znegoval, vrátil veci do rovnováhy. To bol celý on. Láskavý, no zároveň vášnivo brániaci to, na čom mu záležalo.
Rovnako ako hudbu mal rád knihy a ich autorov. Poznal všetkých a všetci poznali jeho. Bolo to vidieť v rozlúčkovej ankete, ktorú sme robili v N-ku. Nezmestila sa na jednu novinovú stranu, museli sme pridať ešte jednu. Už odvtedy mi Ďuro veľmi chýba. Ako kolega aj ako kamarát.
Autor je redaktor Denníka N.
peter Bálik: Bol to veľkorysý človek
Krátko potom, čo Ďuro zomrel, som si spomenul na jednu našu staršiu hádku. Ani neviem, o čo v nej išlo. Hádali sme sa pomerne často, viac-menej len o hudbe, v ostatných veciach sme si v podstate rozumeli, ale tie hádky stáli zato. Chápete, dvaja starí capi sa stále dokázali pohádať o niečom takom efemérnom, ako je hudba? Po jednej z tých smiešnych argumentačných hviezdnych vojen Ďuro odchádzal, pri dverách sa zastavil, a len tak povzdychol: „Ach, koľko krásnej hudby je na svete.“ Ja som sa na neho pozrel, pravdepodobne ešte nasrdený a s prižmúrenými očami som mu len odvrkol: „Krásnej hudby je na svete málo, preto o nej môžeme hovoriť, že je krásna!“ Dnes viem, že mal pravdu on, nie ja.
Po jeho smrti sa rozoberali jeho „pozitívne recenzie“, no ja si spomínam na to, ako nám za náš album Na mojej ulici dal len tri hviezdičky. A napísal, že Peter Bálik nie je Keith Richards, čo bol od neho skutočne pozoruhodný postreh, pretože ja skutočne nie som Keith Richards. No za nasledujúci album Sloboda nám dal plný počet. Vtedy nám to mnohí závideli, mnohí nás za to aj nenávideli, ale aj vďaka jeho päťhviezdičkovej recenzii pomohol dostať našu hudbu do sveta. A viem, že takýmto spôsobom pomohol viacerým.
Nerobil to zo zištnosti, ani sa nechcel votrieť nikomu do priazne a už vôbec nie preto, že by nemal žiadny názor. Myslím si skôr, že to bol prejav jeho veľkorysosti –vlastnosti, ktorá je súdená len tým, ktorí si ju skutočne zaslúžia. Niekde vnútri si vypestoval akúsi povinnosť podporovať dobrú hudbu a dal to toho celého seba, nedopustil, aby nejaká pekná vec prešla len obyčajným mlčaním. Žijeme v krajine, kde sa navzájom málo ceníme a kde si pripadáme nedocenení. Ďuro bol ten, ktorý tento začarovaný kruh dokázal prekročiť.
Autor je redaktor časopisu .týždeň
filip Olšovský: Bodka toho druhého
Bol to vlastne môj úplne prvý rozhovor. Samozrejme, že som mu to nepovedal. Som si však istý, že to tušil – pre istotu mi dohodol presný čas aj miesto stretnutia. Pamätám si, ako dlho som sa na ten moment pripravoval a ako som si celou cestou opakoval prvú otázku, ktorú položím. Aj tak som ju skomolil a počas prvých desiatich minút nevyslovil jediné slovo bez zakoktania. Veď oproti mne sedeli štyria páni v stredných rokoch, ktorých hudbu som uznával. Nervózny som bol až dovtedy, kým si k nim po chvíli z ničoho nič neprisadol piaty – Juraj.
Nemyslím si, že by ma chcel kontrolovať. Práve naopak, po jeho príchode som sa cítil istejšie. Sedel opodiaľ a s úprimným záujmom počúval. Ako skutočný fanúšik kultúry, ktorý sa prišiel dozvedieť niečo nové o svojej obľúbenej skupine. Čo tam po tom, že ten rozhovor viedol neskúsený amatér a tá kapela bola nezáväznou zábavkou, ktorú takmer nikto nepoznal. On tomu veril. A so svojou typickou radosťou to sledoval z mierneho odstupu. Presne v duchu toho, ako ho charakterizoval jeho blízky priateľ Daniel Pastirčák – ako „ten druhý“. Ten, ktorý počúva, pomáha a povzbudzuje.
Symbolických bodiek by sa za tým smutným obdobím po piatku trinásteho našlo niekoľko. Napadajú mi desiatky. Juraj by ale určite hľadal tú najpozitívnejšiu. Napríklad tú, že skupinou, za ktorou ma v to nervózne popoludnie vyslal, boli Saténové ruky. Dvojnásobný víťaz Radio_Head Awards, ktorému on veril úplne od začiatku, možno ešte skôr, než samotní členovia skupiny. Ten nedeľný večer však rovnako ako Saténovým rukám patril aj jemu. Pri tých spomienkach jeho blízkych a fotografiách som zasa raz znervóznel a začal koktať. Celkom tomu neviem veriť ani po piatich mesiacoch.
Autor je redaktor časopisu .týždeň
juraj Kušnierik
1964 – 2015. Bol jedným zo zakladateľov časopisu .týždeň, v ktorom pôsobil ako kultúrny novinár až do svojej smrti. Popri tom bol moderátorom Radia_FM, televíznej Lampy a členom štábu festivalu Pohoda. V marci dostal cenu Radio_Head Awards in memoriam za prínos do slovenskej hudby, ktorú v minulosti sám udeľoval spolu s Oliverom Rehákom.
Článok vyšiel v aktuálnom tlačenom vydaní časopisu .týždeň 12/2016.