keď im v posledný januárový pondelok roku 2007 vyšiel debutový album, očakávania boli už dlhšie vysoké. Chýry o resuscitácii žánru, ktorý začiatkom deväťdesiatych rokov ohúril britskú tanečnú scénu, prichádzali najmä z východného Londýna. Práve tam Klaxons takmer večer čo večer rozohrávali párty plnú neonových svetiel, vesmírnych zvukov a falzetových vokálov, ktoré ich mali onedlho presláviť po celom svete.
Dopomohlo tomu aj nadštandardné mediálne pokrytie, ktoré začínajúcim hudobníkom poskytol hlavne hudobný magazín NME. Ten v Klaxons uzrel ďalšiu z ikon, o ktorú oprel svoju víziu znovuzachránenej britskej scény. Prvé ohlasy a recenzie vynášajúce Myths of the Near Future do nebies tento pocit ešte posilňovali - hudobná budúcnosť hrala (nielen) pre Klaxons tými najoptimistickejšími farbami.
„Myths of the Near Future od úvodného nástupu ponúkajú geniálnu symbiózu exotickej zvláštnosti húkajúcich tónov a rytmických bicích.“
Ich vesmírne tóny odrazu hrali odvšadiaľ. Či z pódií najprestížnejších európskych festivalov (v roku 2010 sa objavili aj na Pohode) alebo z televíznych reklám - Klaxons boli priliehavým spestrením popkultúry v každom z početného množstva jej chápadiel. Okrem komerčného úspechu zbierali slávu aj na poli profesionálnej kritiky, ktorá londýnskej štvorici prisúdila všetky možné ocenenia s čerešničkou na torte v podobe prestížnej Mercury Prize za najlepší britský album roku 2007.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.