Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Štyri cesty Pohodou

.filip Olšovský .peter Bálik .šimon Betina .juraj Kušnierik .kultúra

Nie je jedna Pohoda. Je 30-tisíc Pohôd. Každý dočasný obyvateľ trenčianskeho letiska prejde festivalom svojou vlastnou cestou. Ako inšpiráciu vám ponúkame možné cesty Pohodou štyroch ľudí z .týždňa.

Štyri cesty Pohodou Boris Németh

Filipova cesta

Keby bola Pohoda zahraničným festivalom, na ktorý by som sa vybral kvôli kapelám, ktoré jednoducho musím vidieť, vedel by som timeline ich hrania vopred naspamäť. Tak ako pred piatimi rokmi na trenčianskom letisku, keď som kvôli niektorým line-upovým kolíziám nespal niekoľko nocí dopredu. Poučený z nereálnosti príliš odvážnych plánov držím dnes v hlave dva-tri kľúčové časy skupín, ktoré určite nechcem zmeškať.

Zvyšok nechávam na náhodu a milión ďalších okolností, s ktorými sedemnásťročný festivalový začiatočník pred piatimi rokmi nepočítal. Zo zaujímavosti to však pri malom výročí predsa len skúsim. Ako by vyzeral môj pohodový program vo verzii 2015, keby bolo keby?

.štvrtok
Určite by sa začal pod hlavným pódiom, kam by som prísne hnal všetkých, ktorí sa ešte nestihli zabývať v stane. O pol siedmej tam bude hrať Para. Domáca stálica, na ktorej som vyrastal. A asi jediná slovenská kapela, ktorej fyzický nosič som si dobrovoľne kúpil. Pretože Para je dobrá. Vonku ešte oveľa viac než doma.

Hneď potom by som utekal k Red Bull Tour Busu, kde bude hrať Monikino Kino. Jediná (česko)slovenská kapela, ktorej digitálny nosič som si dobrovoľne kúpil. Lebo Monikino Kino je takmer ako moji milovaní Midi Lidi. Akurát spieva po slovensky a (ešte) nehráva na najväčších pódiách.


O deviatej by som určite nezmeškal narodeninovú oslavu Bez Ladu a Skladu a o desiatej sa vrátil pod Reb Bull Tour Bus, kde by som si konečne vypočul Tricot – kapelu, o ktorej od minulého roka rozprávajú všetci naokolo.

Poslednýkrát by som sa pod hlavný stejdž vrátil hodinu pred polnocou. Hrať na ňom bude Manu Chao. V podvedomí by som sa vrátil do čias stredoškolskej španielčiny a komerčných rádií, ktoré Manu Chaa kedysi milovali. A ja s nimi.


.piatok
Piatkové predpoludnie by som tradične presedel na diskusiách a literárnych čítaniach. O jednej poobede by som sa zlenivený zdvihol a vybral sa naprieč najsilnejším júlovým slnkom smerom k Orange stejdžu. Tam bude hrať Gonsofus a ten bol skvelý už minulý rok. Odvtedy stihol vymeniť bubeníka a nahrať svoj debutový album. A posunúť sa z mini stanu Rádia_FM na druhú najväčšiu pohodovú scénu.


O tretej by som sa opäť spoľahol na domácu produkciu a konečne si vychutnal celý koncert Fallgrapp. O štvrtej by som chvíľu riešil britskú dilemu medzi Tomom Vekom a Pins, no napokon by, ako zvyčajne, rozhodol faktor pódia. A tým pádom by zvíťazili Pins, hrajúci na útulnejšom Budiš stejdži. Určite by som však nevydržal do konca. Lebo o piatej sú na Orangei Midi Lidi a Midi Lidi treba vidieť. Aj stýkrát.


O osemnástej budú na Bažant stejdži Eagles of Death Metal. Nikdy som sa do ich hudby príliš nezapočúval, no určite by som im dal šancu. Počas ich koncertu by som však určite nevedel prestať myslieť na prvú skutočne veľkú programovú dilemu tohto roka. Kate Tempest alebo Heymoonshaker? A opäť by pravdepodobne rozhodol pódiový faktor, ktorý by ma zaviedol do Space Arény SLSP na koncert britskej raperky. Asi by som neľutoval.

Ani Kate by som však „neustál" do konca. Na rad by totiž prišiel jeden z tých koncertov, ktorého deň a čas držím v hlave už nejaký ten týždeň. Na hudbe Franz Ferdinand som vyrastal a ich koncert patril medzi prvé, na ktoré som sa kedy vybral. Aj keď som ich odvtedy videl už viackrát, v kombinácií so šialenými seniormi zo Sparks budú dokonalým spestrením Pohody. Pri tom by som nemohol chýbať. Najlepšie v tých najprednejších radoch.


O pol desiatej by prišla na rad ďalšia dilema. Pred legendárnymi Einstürzende Neubauten by v nej zvíťazil britský experimentátor Beardyman. Lebo iná generácia, viete. O jedenástej by som opäť išiel mierne proti prúdu a pred komerčnejšími Die Antwoord by som uprednostnil španielskych Mourn. O polnoci by som vyskúšal čo najdlhšie vydržať v SLSP Aréne na škótskom Hudsonovi Mohawkovi a o jednej išiel skontrolovať domáci Zlokot. Ak by hrali aspoň tak dobre, ako pred rokom, určite by som to neľutoval.

Zvyšok noci by som už prenechal na improvizáciu. Ak by nesklamala ani tá, možno by som sa dočkal aj islandského vítania slnka, na ktoré by som určite tak skoro nezabudol.

.sobota
Aj sobotné ráno by som strávil na debatách a diskusiách. Hneď o desiatej by som sa išiel pozrieť na Obludárium Pištu Vandala. Pišta je v moderovaní taký zlý, až je dobrý. A na Pohode určite ešte lepší. O jedenástej by som sa zastavil v Literárnom stane Martinusu, kde by som si vypočul čo-to o Rudovi, jednej z najlepších slovenských kreslených postavičiek ostatných rokov.

Z pomalej doobednej letargie by som sa opäť prebral krátko pred jednou smerom na Orange Stejdž. Hudbe prešovských Chiki Liki Tu-a som dlho nerozumel, no ostatným albumom ma dostali. A chcem ich konečne vidieť naživo.


O tretej prídu na to isté pódium nemeckí Bilderbuch. Podobne ako na Tricot, aj na Bilderbuch počúvam chválu z mnohých smerov.

Po koncerte Bilderbuch by som mal hodinu na to, aby som sa rozhodol, kam o piatej. Izraelskí Acollective sú čiernym koňom tohto ročníka, ktorý mi vyrazil dych pred niekoľkými týždňami na brightonskom festivale Great Escape. Naživo sú ešte lepší, než na skvelej štúdiovke Pangaea. A som si istý, že o ich koncerte sa bude rozprávať ešte dlho po Pohode. Práve preto by som musel obetovať koncert Saténových rúk – súkromného objavu minuloročnej Pohody a kapely s najlepšími textami na Slovensku.


O šiestej budú v stane Európa kubánske Ibeyi. Priznám sa, že zaradeniu na tento stejdž nerozumiem. Ibeyi sú objavom tohto roka, na ktorý sa stoja vo svete dlhé rady. Kto nepríde načas, bude ľutovať. Rovnako ako ten, ktorý nezostane na Acollective až do konca. A teraz si vyberte.

O ôsmej by prišiel jeden z momentov, ktoré mám na Pohode najradšej. Na hlavnom pódiu bude hrať najväčšia hviezda celého festivalu Björk, na ktorú sa určite príde pozrieť množstvo ľudí. No ja by som sa vybral vyprázdneným areálom pod Budiš stejdž, kde by som s napätím čakal na to, čo predvedú Fat White Family. Z Británie na nich chodia tie najšialenejšie chýry. A pri tom by som jednoducho musel byť.

O pol desiatej by pred domácimi Korben Dallas dostali prednosť škótski hip-hoperi z Young Fathers. Ich druhý album počúvam už od jeho vydania a baví ma čoraz viac. Young Fathers sú mladšími TV on the Radio, ktorí sa ničoho neboja. Skvelé ohlasy na ich nedávny koncert na bratislavských Electronic Beats očakávania ešte zosilňujú.


O jedenástej by som rozhodovanie nechal na náhodu a zablúdil na koncert jednej z kapiel s exotickými názvami – či už na Les Ambassadeurs, alebo Fufanu. O polnoci by som dal šancu zaujímavému projektu Damian Lazarus and The Ancient Moons a o jednej domácim Le Payaco.

Pohodu 2015 by som programovo ukončil niekedy o štvrtej nad ránom koncertom košickej formácie Kurkus. Toľko som sa o nich napočúval, no zatiaľ som ich nevidel naživo. Tentoraz by to určite vyšlo. Keby bolo keby.

Bálikova cesta

.piatok
Úplne postačí, keď sa dotrepem na festival v piatok podvečer. To akurát začnú na hlavnom pódiu „řádit“ americkí Eagles Of Death Metal. Škoda, že skupina vystúpi bez pôvodného člena Josha Homma, ktorý zostal po náročnom turné s Queens Of The Stone Age doma. Nevadí, na Pohode konečne zaznie poriadny stonerock a kvalitné fúzy speváka Jesse Hughesa zas svedčia o tom, že to bude aj poriadna zábava.

Potom príde čas na malé občerstvenie, dúfam, že nájdem nejaký dobrý vegetariánsky burger alebo falafel. Dám si pivko a pomaly začnem ladiť formu na punkerských veteránov Off!, ktorú tvoria niekdajší členovia americkej hardcorovej scény z osemdesiatych rokov. Očakávam poriadny „nářez", lebo keď nie, tak podám na organizátorov festivalu písomnú sťažnosť! Tu sa môj piatkový večer končí. Všetkého veľa škodí, aj hudby, a tak sa asi vyberiem do Bažant Kinematografu, kde má o polnoci slovenskú predpriemiéru dokumentárny film Amy o živote speváčky Amy Winehouse. Podľa kritík to vyzerá na veľký doják, pri ktorom nezostane oko suché.

Potom sa pánko vyberie na odpočinok do Bratislavy, nie je to žiadny stanový typ a okrem toho „mám malý stan, mně na nohy táhne snad ze všech stran“ ako spieval najväčší český spevák Walda Matuška.

.sobota
Čo takto začať sobotný deň pekne podvečer so srbskou skupinou Repetitor? Vždy som obdivoval juhoslovanské kapely, možno raz na Pohodu prídu aj milovaní Partibrejkers, ale Repetitor to so svojou „hácečkovou“ šou vraj tiež dokážu parádne rozbaliť.

Potom sa rýchlo presuniem na amerických Of Montreal – ich líder Kevin Barnes je veľmi talentovaný hudobník, pesničkár a performer. Chcel by som stihnúť hru divadla Stoka Víťazstvo, ktorú som nevidel a je vraj skvelá. Headlineri sú mi tento rok úplne ukradnutí, ale už teraz viem, že Pohodu by som zakončil vystúpením Les Ambassadeurs.

Minule ma očarilo duo Amadou and Mariam, tento rok by na nich mohli nadviazať oni. Najviac sa však teším na prekvapenie. Nikdy neviete, kam vás nohy zavedú a špeciálne na tomto veľkom festivale.

Šimonova cesta

.štvrtok
Spolu s davmi ľudí sa vo štvrtok poobede dotrepem na letisko vo vyhriatom kyvadlovom autobuse, nájdem si miesto na stan, kúpim si pivo a budem poslušne čakať na večer a prvé koncerty, ktoré prinesie.

Samozrejme, že si nenechám ujsť Bez Ladu a Skladu, ktorí budú hrať o deviatej večer. Nemyslím, že som ich niekedy videl live a som rád, že mám možnosť to napraviť. Hneď po nich hrajú Tricot.

Ženská japonská kapela, ktorú som s nadšením počúval už minulý rok sediac v zadnej časti Space Arény a napchávajúc sa kurčaťom. A zase hneď po nich Manu Chao La Ventura, hudba môjho detstva a dlhých letných ciest na dovolenky. A rovno dvojhodinový set, veď prečo nie. Nakoniec ešte v Bažant Kinematografe premietajú nesmrteľnú klasiku A Hard Day's Night, ak budem mať pocit, že sa treba vyčerpať smiechom a nedostatkom spánku hneď v prvý deň.

.piatok
V piatok sa dobrý program začína priskoro. V literárnom stane Martinusu bude už o jedenástej ráno autorské čítanie víťazov súťaže Poviedka 2014. Vypočuť si novú slovenskú tvorbu je vždy radosť, lebo občas vie byť priam nadpozemská (a niekedy zas presný opak). O druhej poobede stále v tom istom stane budú Tereza Oľhová a Martina Sľuková, ktoré nedávno vydali fascinujúcu knihu Inak sa mám fajn a hneď po ich krátkom slote príde na rad Súčasná poézia. Hudobne sa začnem rozhliadať zase až podvečer, a to na koncerte Eagles of Death Metal, od ktorých som síce v čase písania tohto textu nepočul ešte ani jeden song, ale vyzerá to, že sú fajn, uvoľnení a možno dokonca aj vtipní.

O pol desiatej hrajú Einstürzende Neubauten, ktorí mi znejú ako mix Kraftwerku a Laurie Anderson a ešte niečo špeciálneho navyše, čo znie ako dokonalá kombinácia.

Hneď potom, o jedenástej večer, budú hrať Die Antwoord, teším sa na nich ako malé decko. Sú kapelou, kvôli ktorej som si kupoval lístok a na ich koncerte sa budem správať neznesiteľnejšie ako priemerná fanúšička One Direction.

.sobota
Sobota je zväčša teň deň, keď už je ťažko, unaveno, zastávky na kávu sú pomaly častejšie ako tie na pivo, a tak poteší sobotu začať až o jednej poobede koncertom Chiki Liki Tu-a, ktorý, ak aspoň trochu poznám ich hudbu, rozosmeje a poteší.

Počas poobedia sú, samozrejme, na programe tiež príjemné veci, ale skutočný pretlak kvalitiek sa začne o siedmej večer so Slam Poetry, ktorej druhá polovica sa nanešťastie čiastočne prekrýva s Björk, a tak neostane než zradiť kvalitnú lokálnu tvorbu a využiť jedinečnú možnosť vidieť a počuť Björk naživo. Aj keby len z trávnika obďaleč, zážitok to bude nezabudnuteľný.

Pokračujúc v ženských interpretoch sa o polnoci vyberiem na CocoRosie, ktoré vedia osloviť dušu tým správnym spôsobom.


Ako už býva zvykom, po nich to nerozumne budem ťahať celú noc na Silent Disco až kým nebude čas ísť vítať slnko spolu so Sendreiovcami. Stáť tam na betóne, uzimený a unavený, čakajúc na prvé teplé lúče slnka, ktoré sa objavia nad kopcami. To znie ako ideálny záver Pohody.

Jurajova cesta

Pohoda je jediným festivalom, ktorý v dôsledku radostných poviností zažívam „zboku”. Nie som organizátorom, som pomocníkom, ktorý uvádza hudobný program Európa Stejdžu, moderuje zopár diskusií, urobí zopár rozhovorov a stará sa o pohodu na pomedzí pódií a ich zákulisia. Keby to tak nebolo, plánoval by som si cestu festivalom takto:

.štvrtok
Narodeninový večer Pary a Bez Ladu A Skladu, kapiel, ktoré mám veľmi rád, som ich nekritickým fanúšikom a blízkym kamarátom.


Medzi koncertmi oslávencov by som si určite odskočil k Red Bull Tour Busu a aspoň chvíľu by som počúval Moniku a Peťa, teda Monikino kino. Radostný večer by uzatváral Manu Chao.

.piatok
Deň by som začal o 10.00 v Literárnom stane Martinus.sk, kde bude čítať, debatovať a nové vydanie Slovenského pokra uvádzať Dušan Mitana, jeden z najlepších spisovateľov, ktorých tu máme. O 13.00 by som bol určite pred Orange Stejdžom, kde práve v tom čase začne svoje slnečné pesničky hrať Sasha Mamaev a Gábor Tokár, čiže Gonsofus.

Ešte pred koncom jeho koncertu by som sa presunul do stanu .týždňa, lebo by som chcel vedieť, čo bude hovoriť Juraj Karpiš a Erik Baláž o trhu a medveďoch, o tom, v čom sa ekonomika podobá lesu. Cestou na koncert Fallgrapp v Space Aréne SLSP by som sa zastavil vo Visegrad Clube a chvíľu by som sa oddal počúvaniu experimentálnej elektroniky.

V piatok by som chcel ešte vidieť Charlotte O.C. v Európa Stejdži. Sympatická deva, ktorá cíti R&B, ale rozumie aj elektronickým mašinkám. Som zvedavý. Po nej Space Aréna a Kate Tempest.


Čas sa nakláňa k headlinerom a dnes sú teda – aspoň z môjho hľadiska – skutočne prvotriedni. Najskôr o 21.30 na Orange Stejdži Einstürzende Neubauten. Kapela legendárna (tiež majú okrúhle narodeniny: hrajú 35 rokov), ktorej koncerty majú obrovskú silu a zvukovú hustotu. A za všetok ten kov udierajúci na kov je skrytá skoro až romanticky pôsobiaca plachosť. Silence Is Sexy. Stella Maris. Haus der Lüge. Nagorny Karabach. There’s a place around the corner where your dead friends live...

Neviem, či sa nájde veľa ľudí, ktorí po zhliadnutí Neubatenov jednoducho prejdú pred Bažant Stejdž a budú sa baviť s Die Antwoord. Ja by som sa toho nebál. Sú to dva póly zemegule, dve strany mince, jin a jang, protiklady, čo sa priťahujú. Je to v poriadku. Ale pozor! Na Európa Stejdži budú práve hrať tri násťročné dievčatá a jeden násť ročný chlapec z Barcelony. Mourn. Určite by som si na nich aspoň na nejakých desať minút odskočil.

A ešte jednu kapelu by som v piatkovú noc určite nevynechal: Bo Ningen. Dvaja Japonci a dve Japonky. Všetci žijú v Londýne a hrajú tvrdú a zároveň veľmi zaujímavú hudbu.


.sobota
Je to islandský deň na Pohode. Začína sa vítaním slnka s výbornými Kippi Kaninus, pokračuje debatou Rokk í Rekjavík s Einarom Örnom Benediktssonom (The Sugarcubes, Ghostigital) a Siggim Baldurssonom (The Sugarcubes, Kippi Kaninus, Emilíana Torrini a veľa ďalších kapiel) o 17.00 v stane .týždňa, headlinerkou Björk o 20.00 na Bažant Stejdži, vynikajúcimi Fufanu a Ghostigital na Európa Stejdži a končiaci sa o druhej v noci v Space Aréne setom dvojice Ólafur Arnalds – Janus Rasmussen, ktorá si hovorí Kiasmos.


Okrem toho by som určite chcel vidieť o 18.00 na Európa Stejdži Ibeyi (odkaz pre kolegu Filipa: hrajú na menšom stejdži preto, lebo si to priali; odkaz pre všetkých, čo ich chcú vidieť: príďte včas), Seward o 20.00 na tom istom mieste (hrajú presne počas koncertu Björk, no všetci, čo ich videli minulý rok vedia, že aspoň časť ich vystúpenia jednoducho MUSIA vidieť).

Nad ránom, ak budem mať silu, tak sa ešte pôjdem pozrieť na B Complexa, na vítanie slnka so Sendreiovcami. Pohodu celkom určite zakončím v nedeľu ráno o 7.30 na ekumenickej bohoslužbe, ktorej témou budú tento rok „jóbovské zvesti”.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite