Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Slovensko pozastavuje prvé dávky AstraZenecy. Ministerstvo zdravotníctva zvažuje viaceré alternatívy

Stojíš pred ľuďmi a hráš. Úžasný pocit!

.juraj Kušnierik .kultúra

Ešte ako tínedžeri začali hrať techno a stali sa vyhľadávanými účinkujúcimi na reykjavíckych rave parties. Minulý rok zobrali do rúk gitary, začali skladať pesničky a zistili, že hrať ľuďom hudbu, ktorá ich oslovuje je úžasné. Fufanu.

Stojíš pred ľuďmi a hráš. Úžasný pocit!

Odkedy chodím na Island, všímam si plachého blond tínežera s prezývkou Kaktus (celým menom Hrafnkell Flóki Einarsson) a jeho kolegu Gulliho (celým menom Guðlaugur Halldór Einarsson). Kaktus hrával na minitrúbke v Ghostigital, kde spieva a rappuje jeho otec, kľúčová osobnosť kapiel Purrkur Pillnikk, K.U.K.L. a The Sugarcubes Einar Örn Beneditsson, a spolu s Gullim tvorili techno duo Captain Fufanu.

Teraz Fufanu zrušil svoju vojenskú hodnosť a zmenil sa na gitarovú kapelu. Kto ich čo len raz počul, nepovažuje bleskový kontrakt na debutový album od labelu One Little Indian za prekvapujúci. Ich piesne majú v sebe uhrančivosť Joy Division a údernosť The Clash a čistú pravdivosť vlastnú tomu najlepšiemu, čo prichádza z hudobného Islandu.


S Kaktusom a Gullim sedíme na hornej palube hotelovej lode, kotviacej v jednom z groningenských kanálov. Chlapci už dali zopár rozhovorov, pričom každý novinár sa ich pýtal na to, ako je možné, že na Islande je toľko zaujímavej hudby. Hoci ja sa ich na to nespýtam, aj tak sa k tomu dostaneme.

Začíname však zásadnou zmenou, ktorú Gulli a Kaktus podstúpili: z techno producentov sklonených nad svojimi mašinkami sa stali rockeri.

Prečo táto zmena:
Kaktus: Myslím, že hlavným dôvodom je to, že sme žili na rôznych miestach.

V akom zmysle?
Kaktus: Presťahoval som sa do Londýna a jediné hudobné nástroje, ktoré som tam mal, boli klavír a gitara. To vedie človeka k inému rozmýšľaniu o hudbe.

Gulli: Nebolo za tým nejaké zásadné rozhodnutie. Začali sme skladať novú hudbu a zmena štýlu sa jednoducho udiala. Bol to úplne prirodzený vývoj.

Kaktus: Už nás omrzelo chodiť do štúdia a tam robiť v podstate stále to isté na tých istrých mašinkách. Gulli začal hrať viac na gitare a ja som začal písať texty.

Gulli: Experimentovanie a zmena v hudbe nás vždy lákali.

Kaktus: Jediné rozhodnutie, ktoré sme urobili, bolo to, že chceme používať viac živých nástrojov. Elektrickú gitaru a trúbku sme na našich vystúpeniach mali od prvého koncertu Captain Fufanu v roku 2009. Teraz sme sa rozhodli pridať k tomu živé bicie. A toto z toho vzniklo.

Obaja určite robíte hudbu od detstva
Kaktus + Gulli: Áno.

Aká hudba vám detstvo pripomína?
Gulli: Môj otec počúval blues a veľa džezu. A brat počúval rock. Keď som mal nejakých šesť rokov, mal rád Nirvanu. To bola hudba môjho detstva.

Kaktus: Mne sa páčili Smashing Pumpkins. Bol to úplne prvý album, ktorý som raz dostal na Vianoce. A veľa som pozeral MTV. No asi najviac The Clash, Sex Pistols, Ramones. Každá z týchto kapiel mala svoj čas v mojom detstve. A neskôr aj veľa hiphopu.

Kaktus, ako sa cítiš, keď o tebe stále hovoria ako o Einarovom synovi? Nie je to pre teba problém?
Kaktus: Nie. Možno som si z toho mohol vytvoriť veľký problém. Ale v skutočnosti som si to užíval. To, že som Einarov syn, bolo a je pre mňa veľmi dôležité, veľmi veľa mi to dalo. Vyrastal som v bekstejdžoch na koncertoch kapiel, v ktorých Einar hrával. Keď som mal 10 rokov, začal som s otcom hrávať v Ghostigital. Získal som tým veľmi veľa. Ale možno, že ty, Gulli, to pociťuješ viac než ja?

Gulli: Vôbec nie. To, čo robíme, nikdy nesúviselo s tým, že Kaktus je Einarov syn.

Kaktus: Nikdy sme s tým nemali problém. A teraz je Einar náš manažér. Cestuje s nami a je to výborné!

Keby ste hrali vážnu hudbu, tak by fakt, že aj vaši rodičia sú muzikanti, bol považovaný za niečo samozrejmé – nakoniec, práve tak sa prenáša tradícia. Ale v prípade rokenrolu je súčasťou hudby vždy aj istá rebélia voči „starým”. Vy ste rebelovali?
Gulli: Asi áno, trochu.

Kaktus: Je ťažké rebelovať voči rebelovi.

Presne o to mi ide!
Kaktus: Ja som jednoducho robil to, čo som robiť chcel, hral som hudbu, ktorú som mal rád. A myslím, že som celý ten čas bol dobrým synom. (Úsmev.)

Nakoniec, na Islande je to pomerne bežné: niečí otec hrával v Mezzoforte, ďalšieho mama je Björk, iného brat hrá v Hjálmar, sestra v Mammút, atď.
Kaktus: To preto, lebo naša scéna je veľmi malá.

Malá?
Kaktus: Počet obyvateľov malého holandského mesta Groningenu tvorí takmer dve tretiny počtu obyvateľov celého Islandu. 200-tisíc ľudí. Na Islande nás je 320 tisíc. Takmer všetci sme nejako rodinne spojení. A myslím si, že veľa Islanďanov cíti potrebu robiť a počúvať hudbu. Napríklad aj Gulliho otec: hoci nie je hudobník, je veľký hudobný fanúšik. Hudba je naša potreba.

Keď sa The Sugarcubes a Björk stali známi vo svete, bola by to bývala veľká vec, aj keby to tým bolo skončilo. No ono to neskončilo.
Kaktus: Je to pravda. A je to skutočne zvláštne a unikátne. Možno, že to je preto, lebo v takej malej komunite akou je Island je pomerne ľahké byť v hudbe autentický, pravdivý. Poctivosť, pravdivosť, to je to, čo je pre islandskú hudbu typické. A táto poctivosť funguje a prináša ovocie. Dokonca aj mimo Islandu. Možno preto sa islandským kapelám stále darí, lebo práve toto ľudia vo svete oceňujú.

Myslím, že si to vystihol presne.
Kaktus: A čo sa týka The Sugarcubes a Björk: nemyslím si, že oni nejako zvlášť súvisia s islandskou hudobnou scénou. Oni súvisia so svetovou scénou, vďaka čomu pritiahli pozornosť na Island.

Fufanu sa v tomto období nachádza vo fáze, keď vychádza z Islandu do sveta. Aký to je pociť?
Kaktus: Ako asi vieš, nás prvý koncert bol v januári 2009 a odvtedy sme hrali pre ľudí, ktorým veľmi nezáležalo na tom, či sme dídžeji, producenti, alebo či hráme živú hudbu. Teraz je však naša hudba braná vážne: ľudia nám dávajú najavo, že sa im to, čo hráme, páči, radi nás počúvajú, radi sa na nás pozerajú. Myslím, že práve toto je pre nás nové a veľmi silno nás to motivuje. Nové je tiež zistenie, že je celkom možné a reálne, že budeme môcť v živote robiť hudbu, že sa ňou budeme môsť živiť.

Gulli: A je to pre nás veľmi zaujímavé. Vždy sme sa s plnou vážnosťou snažili robiť hudbu, aká sa nám páči. A teraz ju robíme, hoci nemáme ani šajnu o tom, čo je to za hudba, ako ju nazvať. Sme rocková kapela? Asi áno, no nie celkom. Zdá sa však, že sa naša páči ľuďom. A to je úžasný pocit.

Odkiaľ vaša hudba prichádza? Poznám vás ako príjemných, veselých ľudí. Kde sa berú tie temnoty?
Kaktus: Väčšina textov na našom debutovom albume nejakým spôsobom súvisí s cestovaním, so vzdialenosťou a so samotou. Pred dvoma rokmi som sa presťahoval do Londýna, nedávno som bol ako roadie na dlhom turné s Damonom Albarnom a ešte predtým s Bobbym Womackom. Bol som na tých turné suverénne najmladší človek. Takmer zo dňa na deň som bol vytrhnutý z reality, na ktorú som bol vzniknutý.


A v takých chvíľach človek vidí veci zrazu ináč. Predtým som nerozmýšľal o osamelosti, vždy som bol s priateľmi. A teraz som bol zrazu sám. Možno, že to je zvláštne, ale keď dávam zo seba von tie temné veci, stávam sa šťastným. Ľudia si nanešťastie myslia, že sa topím v depresiách. (Úsmev.) Ale v každej piesni je vždy aj snaha nájsť riešenie. Vždy tam je nádej. Keby nebola, tak to by bol skutočne dôvod na vážne obavy.

Prečo ste si zmenili meno z Captain Fufanu na Fufanu?
Kaktus: Ako Captain Fufanu sme na Islande boli známi ako techno act, ktorý hráva na rave parties. K zmene mena sme sa rozhodli asi tri mesiace po tom, ako sme zmenili hudbu. Uvedomili sme si totiž, že na naše koncerty prichádzajú ľudia, ktorí očakávajú techno párty. Nie, že by sa im naša hudba nepáčila, ale oni sa tešili na rave, na extatické tancovanie, na divokú párty. A my sme do nich púšťali naše temnoty. (Smiech.)

V akom stave je váš debutový album?
Gulli: Je v podstate hotový, už by mal byť aj zmastrovaný. Pracujeme na EP s niekoľkými pesničkami, ktoré by malo každú chvíľu vyjsť (EP s názvom Adjust to the Light vyšla koncom júna – pozn. red.). Samotný album vyjde v septembri.

V čom sa pre vás líši hranie na techno parties a hranie pesničiek na koncertoch?

Gulli: Keď sme hrali techno, bývali sme skrytí za našimi nástrojmi. Prakticky neviditeľní. Teraz sa učíme našou hudbou skutočne komunikovať.

Kaktus: Keď sme hrali techno, ľudia neočakávali, že budeme s nimi našou hudbou komunikovať. Jednoducho tancovali. Teraz sa na nás ľudia dívajú a sústreďujú sa na hudbu a na ľudí, ktorí ju hrajú.

Gulli: Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykol hrať celý koncert na gitare pred ľuďmi.

Je to príjemná skúsenosť?
Gulli: Veľmi.

Kaktus: Jeden z najnezabudnuteľnejších okamihov bol, keď sme prvýkrát vyšli na pódium klubu Gamla Bío v Reykjavíku. Mali sme problémy s technikou, viacero vecí nefungovalo tak, ako by malo, no ten pocit bol magický: ideme hrať živý koncert pred ľuďmi. Ideme robiť niečo, čo dáva ľuďom radosť. Je to oveľa viac než len to, že ľuďom naša hudba „páči”, je to jedinečná skúsenosť hudobnej komunikácie. Je to intenzívne.

Každá pesnička je príbehom, ktorý ideš povedať. A ak ti majú uveriť, musíš do toho dať všetko, čo v sebe máš. Ľudia ti pritom hneď dávajú najavo, či ich to oslovuje. Nejde len o aplauz po pesničke. Na techno parties sme to niekdy nezažili. Ja som pritom prirodzený introvert a nedokážem sa na pódiu tváriť, ako keby som išiel naplno, keď v skutočnosti naplno nejdem. Musíme byť poctiví a pravdiví. Ináč to nevieme.

Gulli: A to je Fufanu.

Fufanu vystúpia v sobotu o 23.00 na Európa Stagei.

Ďalšie články o účinkujúcich na Pohode:

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite