jedno sa nášmu prvému orchestru musí nechať – je poriadne progresívny. A predtým, než nám príde horda nahnevaných mailov, trošku pojem upresníme. Slovenská filharmónia vo svojich programových cieľoch vystupuje čoraz odvážnejšie, dramaturgia koncertov často otvára ústa aj tým najnáročnejším poslucháčom – mená ako Martinů, Hindemith, Weinberg či Schmitt sú už bežnou súčasťou abonentných cyklov. A práve preto pôsobí občasný výlet do známych vôd repertoáru sviežo. 

Husľový koncert Samuela Barbera je pohrobkom romantizmu. A vôbec to nemyslím v negatívnom zmysle, akurát by ste netušili, že ho napísal až na pokraji druhej svetovej vojny. Spolieha sa na dlhočizné hudobné frázy a bolestivé emočné vypätie, vyžadujúc si citlivý prístup sólistu. Milan Paľa ako expert na hudbu 21. storočia podáva solídny výkon, prepletený famóznou virtuozitou. Jeho konštantne vyhrotený prejav však niektoré melódie, najmä v lyrickej druhej časti, príliš dusí. Výsledkom je očividne kvalifikovaná, aj keď mierne nevyvážená interpretácia.