Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Anton Hruboň: Ako súvisí kultúrna erózia juhu s bezpečnosťou Slovenska?

.anton Hruboň .komentáre

Dlhodobým zanedbávaním južných regiónov vlády naprieč politickým spektrom rozprestierajú červený koberec proorbánovským populistom. Povedzme si, prečo tým pripravujú časovanú bombu pre vnútornú stabilitu a bezpečnosť Slovenskej republiky.

od lídrov politických eseročiek nemožno očakávať strategické uvažovanie so strednodobou alebo dlhodobou predstavou o riadení štátu a smerovaní spoločnosti. Ich plán (zámerne nehovorím vízia) sa limituje na periódu od zostavenia koalície po nasledujúce voľby. A tak dokola.

Časovosť politiky, až perverzne zameraná na prítomnosť a blízku (volebnú) budúcnosť, brzdí rozvoj periférie, ktorá by ňou nechcela byť, ale sa ňou skrátka stala, vie to o sebe a identifikuje sa tým, hoci môže ponúknuť podstatne viac než pocit zatrpknutosti.

Mentalite slovenského juhu napriek svojmu intelektuálnemu potenciálu neporozumel už Masaryk a jeho režim. Idea československého národa, ktorý nikdy nevznikol a ani sa nezačal formovať, s Maďarmi žijúcimi na tomto území vôbec nepočítala.

Po roku 1918 im štát, ktorého súčasťou nechceli byť (a nemali na to objektívny emocionálny dôvod), neposkytol triviálny pocit prináležitosti. Etnickí Maďari našli s Československom dočasný zmier, ale jeho občanmi boli nanajvýš na papieri. Nie srdcom.

Prvé, čo im ČSR ponúkla, bola emócia odvrhnutia: si Maďar, si tzv. štátno-nespoľahlivý, a tvojej žiadosti o pokračovanie v štátnej službe „nelze vyhověti“. A tak si republika budovala koncentrovanú komunitu nasrdených, komunitu, ktorá sa s novou vlasťou nikdy nestotožnila. Praha ďaleko, Bratislava si žila vlastnými problémami, a tak logicky vznikal neformálny štát v štáte, duchovne obrátený na pravý breh Dunaja, kde sa viac oslavoval sv. Štefan a marcová revolúcia než 28. október.

Bublalo to už v prvej polovici 30. rokov, iredenta tu mala politickú černozem. A v zaťažkávajúcej skúške roku 1938 to dopadlo tak, že novembrovú ranu do aorty ČSR vo viedenskom Belvederi miestni nevnímali okupáciu, ale ako visszaterése.

„Kde chýba štát, kde chýba idea, kde chýbajú investície, kde chýba identita, nastupujú paralelné štruktúry.“

Nič sa nezmenilo. Juh strácame. Zatiaľ nie teritoriálne, ale kultúrnou eróziou. A to je, barátaima, nagy probléma. Kultúrna erózia stojí vždy na počiatku rozkladu štátu v hraniciach, ako ho poznáme. Je to prvá, slabo viditeľná fáza odluky. Dealbreaker konsenzu.

Kde chýba štát, kde chýba idea, kde chýbajú investície, kde chýba identita, nastupujú paralelné štruktúry. Štruktúry, ktoré dodajú našim južanom novú mýtickú nádej, že „bude dobre“. A tu sa otvára pole pre sofistikovaných trójskych poníkov Orbána.

Prejdite sa po putikách v Komárne, pohovorte si pri krígli točeného s ľuďmi mimo bubliny Bratislavy či krajského mesta. Nielen etnickí Maďari – aj miestni Slováci sú z Orbána paf. A to preto, že, milá bublina, riešiš samu seba a od zabudnutých kútov si mentálne izolovaná.

Viktor to robí strategicky obdivuhodne prezieravo: juh si kupuje zdaním pozornosti. Od sypania dotácií do športu, keď do 23-tisícovej Dunajskej príde na DAC fullhouse až po sociálne príspevky Nadácie Gábora Bethlena, ktorých účelom je blasfémicky suplovať chýbajúci štát.

A teraz in medias res: Na analýzu tohto procesu neexistujú žiadne matematické vzorce, toto je počiatok prostého lojalitného rozkladu. Kým sa tu tzv. konzervatívci bez elít vybíjajú s tzv. liberálmi bez elít na kultúrnych vojnách, pred zrakom sa nám vzďaľuje pätina krajiny.

Ak to Západ nezvládne a na Ukrajine vznikne neuznávaná, no ticho tolerovaná okupácia územia suverénneho štátu (čo je, neklamme si, najpravdepodobnejší scenár), bude to precedens pre revizionizmus. Ten tu už ako kultúrny fenomén existuje, kraken len čaká na otvorenie mreží.

Ak sa regióny Gemer, Novohrad, Žitný ostrov či „Ďaleký východ“ nestanú predmetom úprimného a autentického záujmu štátnej politiky, v horizonte desiatich až pätnástich rokov môžeme s prispením lokálnych esterházyovcov očakávať eskaláciu. Najskôr kultúrnu, potom politickú a potom Budapest felé – smer Budapešť.

Lebo, čo myslíte: z Komárna je to po diaľnici rýchlejšie do Budapešti alebo do Bratislavy? (vlastne, po akej diaľnici?) A čo ak sa v Rimavskej nakoniec rozhodnú, že nechcú, aby ich highlightom zostal legendárny zápas so Spartakom Trnava, ale že chcú normálne žiť, hoci aj v inom štáte?

Bez priania stať sa slovenským Arestovyčom, ak sa prístup slovenských vlád zásadne nezmení, v strednodobom horizonte predikujem v lepšom prípade politicko-diplomatický spor o slovenský juh. Ak sa toho Orbán politicky nedožije, nepochybujem, že bude mať nasledovníkov.

Dnes to znie ako absurdita, no pokiaľ sa otvorí Pandorina skrinka revízie zmlúv po druhej svetovej, môžeme zažiť dobu, keď sa Milan Uhrík bude vracať z Pešti s perfektným bartrom, že zachránil aspoň svoje Komjatice. Arbitrážna hranica totiž viedla pár kilometrov severnejšie.

Prevzaté z: Twitter Antona Hruboňa. Príspevok sme uverejnili so súhlasom autora. 

Ak si predplatíte tlačený .týždeň na ďalší rok, pomôžete nám prežiť a robiť to, čo vieme. Vopred ďakujeme. 

Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite