Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Fedor Gál: Mea culpa – mýlil som sa (opakovane)

.fedor Gál .komentáre

Počas hokejových majstrovstiev sveta vo Fínsku, ktoré, mimochodom, Fíni vyhrali, som si v DenníkuN prečítal článok Michala Červeného „Čo som zistil o Fínoch, keď som sa s nimi rozprával (nielen) o hokeji“ (DenníkN, 27.5.2022).

citujem: „V škole sa učíme, že národy vnútorne spájajú zvyky, jazyk, história či územie, aj keď to posledné neplatí pri každom. Národy však na svoju existenciu potrebujú aj čosi iné – národný mýtus… Ten najsilnejší z fínskych začal vznikať pred sto rokmi. V krajine bolo po občianskej vojne medzi červenými a bielymi, ktorá sa skončila opačne ako v susednom Sovietskom zväze. Vyhrali bieli, ich jediným cieľom bolo zastaviť červených, z ktorých potom mnohí emigrovali… Potom však prišiel rok 1939 a zimná vojna so Sovietskym zväzom. A mnohí červení sa vrátili späť, aby bojovali po boku bielych. Aj keď Fíni prišli o deväť percent svojho územia a museli platiť vysoké reparácie, získali čosi iné… Onen národný mýtus… Aby sa ubránili Sovietom, znepriatelení červení a bieli sa spojili. A spojení zostali doteraz… Jednotu dokazujú aj čísla, vláde tam podľa Eurostatu dôveruje 80,9 percenta ľudí, u nás 30,7. Keď k tomu prirátate vyhlásenú kvalitu školstva, vyjde vám nasledujúce číslo: 81 percent plne zaočkovaných ľudí proti covidu…“ 

Uf, takže národ potrebuje národný mýtus. Pokiaľ možno taký, ktorý nebude (seba)deštruktívny, (seba)vražedný...

Na Ukrajine je vojna. Takmer denne sa v médiách objavujú nové a nové interpretácie príčin ruskej agresie. 

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite