pred odchodom na skúšku som sledovala živý prenos z parlamentu. Boj o rečnícky pult sme už zažili, ale nikdy nebol tak smutný ako teraz. Strhávanie a oblievanie ukrajinskej vlajky. Fašisti pokrikujúci na zvláštne osamoteného ministra obrany a poslancov, že sú vlastizradcovia a americkí agenti. Vypískavanie, púšťanie sirén z reproduktorov toho, čo nevie pracovať s počítačom. Ten, čo má strážiť v tomto štáte zákonnosť, chcel splietať čosi o horšej zmluve než okupačnej v 1968. 

Brajgel, hnus, hanba. Potupa parlamentnej kultúry. Prehra zastupiteľskej demokracie. Ukážka bezmocnosti vo vynucovaní pravidiel v parlamente bez parlamentnej stráže, ktorú vehementne odmieta sám predseda parlamentu spolu so všetkými tými, ktorým brajgel vyhovuje. 

Pred parlamentom viali slovenské vlajky spoločne s tými fašistickými. Hrali sa ruské pesničky, na pozadí ktorých fašisti čosi zmätene vybľakovali o národnej suverenite. Starší ľudia uronili slzičky pri spomienkovom optimizme na bývalý režim. Aj kandelábre sa stavali.