týždeň po českých voľbách vyzerá tento dojemný súlad ako z iného sveta. Babiš síce dostal o jeden mandát viac ako koalícia Spolu, ale voľby prehral a povolebný manuál je jasný. Babiš je na ceste do opozície, Fiala na čelo vlády a Zeman pripomína bezvládneho Eduarda Beneša z roku 1948.  

Stredoeurópska jednota podľa Orbána vydržala dva týždne. Podvedome vychádzala z vízie nerozbornej jednoty na večné časy. V demokratickom svete je však fikciou, lebo demokracia je prirodzene asymetrická. Aby sme nehovorili len o strednej Európe, presne v tej istej chvíli, keď sa hovorí o jednote Francúzska a Nemecka, postavil sa Macron proti progresivizmu a v Nemecku sa v tanečnom kroku blíži k moci progresivizimus SPD a Zelených, zboku zaštiťovaný v Berlíne a Mecklenbursku-Predpomoransku neomarxistickou Ľavicou. Progres a regres sú nevlastné sestry ako sana, rodná sestra masla. Lebo demokratický svet je prevrátiteľne asymetrický.

Ale späť k strednej Európe. Poľsko a Maďarsko snívajú svoj sen o suverénnej strednej Európe. Lenže Kaczyńského Poľsko je protiruské, Orbánovo Maďarsko proruské, Slovensko nevie, čie je a Česko je české. Predstava stredoeurópskej suverenity na poľský alebo maďarský spôsob je však celkom iste v asymetrickom vzťahu k pohybu sveta.