koaličnej nemohúcnosti sa už do tváre vysmieva celá opozícia spolu s Kollárovým klanom. No za tým sledujeme bankrot reforiem. Keď bolo slovo transformácia v rokoch 1990 až 1992 najnenávidenejšie, urobili sa najväčšie zmeny. Keď bolo slovo reforma najnepopulárnejšie, urobili sa v rokoch 1998 až 2006 najvýznamnejšie reformy. Preto len tí, čo nerozlišujú medzi Mečiarovým zápasom za ovládnutie Slovenska a zápasom proti Mečiarovi, môžu generálne zatracovať deväťdesiate roky.

Po voľbách v roku 2020 sa stali najpopulárnejšími sloganmi „najväčšie zmeny“, „reformy“ a „druhá revolúcia po roku 1989“. Kolo sa však polámalo – a k najväčším zmenám a reformám neprišlo. Lebo to, čo sa vydáva za reformy, sú nanajvýš čiastkové opatrenia a reformné predstierania. V ekonomike a digitalizácii, vo vzdelávaní aj spravodlivosti. Skrumáže v oblasti zdravotníctva, v ochrane životného prostredia, v sociálnej a rodinnej oblasti, v doprave a bývaní, povedú v najbližších dvoch rokoch k reformným zápcham, akútnym a chronickým. Sú už (pokiaľ táto vláda v záchvate mocenského pudu sebazáchovy vôbec dovládne) naprogramované. 

Vláda sa spolieha na európsky Plán obnovy, ale to nie je plán najnaliehavejších reforiem, ale toho, čo nám na obnovu (vďaka aj za to) štandardne predpisuje Európska komisia. A to nie je to isté. Slovensko nebude aktívnym aktérom reforiem, ale ich pasívnym príjemcom. Lebo kľúčové, najpotrebnejšie reformy za nás neurobí Európska únia ani Útvar hodnoty za peniaze.