slovenská spoločnosť je rozdelená hlbokou priekopou. Na jej jednej strane sú tí, ktorí dôverujú renomovaným vedcom, karentovaným vedeckým časopisom a z toho vyplývajúcej pravde, že vakcíny sú jediným spôsobom, ako zabrániť tretej vlne covidu-19. A teda aj z dlhodobého hľadiska jedinou cestou k návratu do normálneho života. To sú tie vyše dva milióny ľudí, ktorí sa rozhodli dať zaočkovať a dostali teda aspoň jednu dávku vakcíny.

Na druhej strane priekopy sú tí, ktorí majú strach. Strach živený najrôznejšími spôsobmi. Od rôznych pochybných stránok, poloprávd či úplných nezmyslov, šírených v sociálnych bublinách, až po normálny iracionálny strach z neznámeho. Samostatnou kapitolou sú lekári, ktorí svojich pacientov odhovárajú od očkovania, aj keď na to nie je žiadny medicínsky dôvod. Títo ľudia sú zakopaní v zákopoch svojich omylov a celkom agresívne útočia na každého, kto ich konfrontuje s vedecky overenou pravdou. Cítia sa ešte ohrozenejší a stávajú sa ešte agresívnejšie zarytými a hlasnými odporcami očkovania. Najsmutnejší na ich postoji je egoizmus, kedy kvôli minimálnemu riziku pri očkovaní odmietajú myslieť na kohokoľvek iného okrem seba. Spôsobujúc tým zároveň obrovský pocit hnevu a bezmocnosti u tých, ktorí ten krok, aj v záujme svojich blízkych, kolegov alebo proste spoluobčanov, urobili.

Slovensko je tak zložené z dvoch skupín občanov. Tej prvej, ktorej záleží na krajine ako celku, a tej druhej, ktorej vlastné dobro, vlastné bezpečie a vlastné presvedčenie stoja nad všetkým. To im ale nebráni užívať si všetky benefity spoločnosti, ktorú „držia“ najmä tí prví.