Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ešte raz o komunistoch. Pokiaľ ide o mňa, tak naposledy

.fedor Gál .komentáre

Mali sme ich v bývalom Československu pred novembrom 1989 jeden milión sedemsto tisíc. Mnohí mali rodiny. A to nepočítam tých, ktorých vylúčili zo strany počas normalizácie, ergo bývalých komunistov.

head_photo

takmer každý tretí občan mal s tou stranou čosi spoločné.  Alebo zhruba deväťdesiat deväť percent – voličov. Mimochodom, boli politické strany Národného frontu v tých časoch antikomunistické? No, neboli, samozrejme.

Vynechajme historické súvislosti – až do konca vojny byť komunistom znamenalo riziko a žiaden profit. Od roku 1048 sa „namočil“ skoro každý tretí občan Československa. A keďže to bol takzvane kádrový predpoklad pre výkon zodpovednejšej práce, sedeli vo vedúcich pozíciách podnikov, v médiách, na vedeckých pracoviskách, kde chcete, samí komunisti. Samé hovädá? V žiadnom prípade. Stretol som mnohých, čestných a slušných. 

A napokon: pred novembrom 1989 by sa, bez komunistov, nepohol by sa ani lístok na strome. Ani tých zopár výkrikov v novinách, ani tých zopár skvelých vedcov, manažérov, novinárov, športovcov... by si ani nepíplo. Tým nehovorím, že tá ideológia nebola zhovadilá a nehovorím ani náhodou, že medzi komunistami neboli zločinci a svine. Boli! Lenže to o kolektívnej vine je už zľudovelá floskula. Však sa, vy mladší, popýtajte, napríklad, svojich starých rodičov, ako to bolo s nimi.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite