dlhší život je už dnes jedným z najpozoruhodnejších pozitívnych výsledkov pokroku v ľudskej biomedicíne, ktorý sa odohral za posledné storočie. Pred sto rokmi mohol človek narodený v USA a v iných bohatých krajinách dúfať v 55 až 60 rokov života. Dnes je to 75 až 80 rokov. Doba dožitia je vyššia u žien ako u mužov a o niečo nižšia je v USA ako v Japonsku, Švédsku alebo vo Veľkej Británii – príčinou je viac ľudí žijúcich v chudobe a viac drogovo závislých v Amerike.

Ani sa nedá slovami vyjadriť, ako veľmi sa tým zvýšila kvalita ľudského života. V 19. storočí skracovali dobu dožitia hlavne detské úmrtia a choroby. 30 až 50 percent detí v západnej Európe vtedy zomieralo ešte pred piatymi narodeninami, na vidieku a v chudobnejších kútoch starého kontinentu to bolo ešte viac. Strata dieťaťa bola pre rodičov pomerne bežná skúsenosť, nebolo zriedkavé ani úmrtie ženy pri pôrode.

Nárast doby dožitia v porovnaní s týmto obdobím je výsledkom obrovského skvalitnenia množstva navzájom prepojených systémov – mestských vodární, verejného zdravotníctva, objavu a využívania antibiotík a iných liečiv, lepšieho chápania preventívnej starostlivosti a tak ďalej. V nedávnych desaťročiach, keď už bola detská úmrtnosť takmer úplne pod kontrolou, prebiehalo v bohatých krajinách zvyšovanie doby dožitia prevažne v podobe udržiavania starších ľudí nažive dlhšie – pomocou novej liečby pliag ako rakovina či kardiovaskulárne ochorenia.