nie som veľká fanúšička prvkov priamej demokracie. Aspoň nie v našich podmienkach. Veď sa pozrime, ako neuvážene volíme svojich zástupcov. Mnohí ani poriadne nevedia, koho volia, zo srandy, z pomsty, zo vzdoru, pretože dostanú guláš či karafiát, pre pekné oči či jamky, zo zotrvačnosti, lebo ich niekde videli na bilbordoch a sociálnych sieťach, lebo majú v názve písmenko označujúce „národný“, „sociálny“ či „kresťanský“ či akokoľvek inak bez bližšej znalosti kandidátov, ich programov, ich skutkov a vôbec politiky a spoločenských problémov. Ako by to potom vyzeralo, keby rozhodovali o dôležitých spoločenských problémoch priamo? Myslím, že na to pri všetkej úcte ešte nie sme pripravení. Hlbší záujem o politiku u nás nie je bežný, a aj keby, ani samotný záujem nestačí, chce to aj znalosti a schopnosť odlíšiť A od B. Takže nie som ani veľká fanúšička celoštátneho referenda (pri miestnom je to iné, ide o užší problém užšej skupiny obyvateľstva, ktorý sa ich viac týka a väčšinou mu lepšie rozumejú). Téma je totiž vždy komplexná, populistických tlakov zo všetkých strán až príliš veľa, záujem o kvalitné informácie a schopnosť ich vedieť pochopiť prinízky, nehovoriac o tom, koľko to stojí a že pri našom nízkom záujme o veci verejné, ktorý sa premieta do účasti na referende, bolo u nás z doteraz deviatich vyhlásených referend platné jedno – to z roku 2003 o vstupe Slovenska do Európskej únie.

 „Súhlasíte s tým, aby Slovenská republika neuplatňovala sankcie voči Ruskej federácii, ktoré škodia slovenským občanom, živnostníkom a aj podnikateľom?“