Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Povojnové tragédie

.martin Horička .klub .esej

Prvé roky po skočení druhej svetovej vojny neboli v Bratislave poznačené iba obnovou zničeného mesta a konsolidáciou spoločenského života, ale aj výraznými nepokojmi namierenými proti židovskej komunite. Ako bolo po holokauste také niečo vôbec možné?

Povojnové tragédie ČTK Antisemitský nápis a karikatúra na fasáde jedného z bratislavských domov z roku 1939. Antisemitizmus však po skončení druhej svetovej vojny z Československa nevymizol. Zakorenené predsudky pretrvali a stali sa súčasťou mentálnej pamäti mnohých národov.

dnes sa často považuje oslobodenie koncentračných táborov a porážka nacistického Nemecka za definitívny koniec prenasledovania židovského etnika v Európe. Akoby predchádzajúce roky antisemitizmu, ktorý podporovala agresívna propaganda, na populácii nezanechali nijakú stopu a kapituláciou tretej ríše 8. mája sa všetka tá štátom riadená nenávisť zo dňa na deň vytratila. Aj keď naozaj platí, že obdobie po druhej svetovej vojne bolo pre tých Židov, ktorí nevysloviteľné hrôzy holokaustu so šťastím prežili, zaslúženým vyslobodením, prvé roky od konca najväčšieho globálneho konfliktu v dejinách pre nich neboli ani zďaleka nejakým pozemským rajom tolerancie a porozumenia. Kdeže! Niekedy sa neprávom zabúda, že aj povojnové obdobie je do značnej miery poznačené silným antisemitizmom, ktorý od svojej inštitucionalizovanej podoby počas fašistických režimov „zľudovel“ a prešiel z roviny štátnej na rovinu individuálnu.

V povojnovom období sa totiž po celej strednej Európe aj naďalej šírili protižidovské nálady. Nevyhlo sa im ani Československo. Problematická bola najmä otázka židovského majetku, ktorý bol počas vojny arizovaný a jeho noví majitelia sa ho dobrovoľne odmietali vzdať. Výsledkom týchto sporov, ktoré boli podporované aj zlou finančnou a hospodárskou situáciou vo vojnou poznačenej ekonomike, bola otvorená manifestácia protižidovských postojov, ktoré sa často končili verejným lynčovaním a prenasledovaním preživších holokaustu. Samozrejme, toto obdobie sa v nijakom ohľade nedá porovnávať s obdobím predchádzajúcim; je však namieste poznamenať, že ani prvé roky od skončenia vojny sa neniesli v znamení emancipácie a ľudskej spolupatričnosti.

topoľčiansky pogrom

Židovská komunita na Slovensku bola zdecimovaná hrôzami holokaustu a druhej svetovej vojny. Mnohí jej príslušníci sa síce po porážke tretej ríše vrátili naspäť domov, no len máloktorí sa odvážili ostať žiť naďalej v rurálnych oblastiach, a to aj napriek tomu, že pred konfliktom ich až 55 percent bývalo v usadlostiach s menej než 5 000 obyvateľmi. Židia, ktorí sa vracali na Slovensko, zamierili po roku 1945 radšej do väčších miest. Svoje majetky nachádzali buď úplne zničené, alebo boli v cudzích rukách bývalých arizátorov či odbojárov.

Trojročné obdobie od konca druhej svetovej vojny bolo pre židovské dejiny na Slovensku kľúčové. Toto rozmedzie ohraničuje prechod od jednej totality k ďalšej, pričom obe mali na obyvateľov židovského vierovyznania výrazne negatívne dopady. Najbrutálnejším príkladom je známy pogrom, ktorý sa odohral 24. septembra 1945 v Topoľčanoch. Rozvášnený dav tam vtedy napadol a zranil 47 židovských obyvateľov mesta. Na pomoc s útokom mu prišli dokonca aj vojaci, ktorí mali v Topoľčanoch nastoliť poriadok. Podobné pogromy v Európe neboli vtedy ojedinelou záležitosťou a len dodatočne ilustrujú, v akom ovzduší sa svet nachádzal.

Uvedené obdobie môžeme vnímať aj prostredníctvom spomienok preživších obetí holokaustu. „V októbri 1945 prišlo k naozaj smutnej udalosti, k topoľčianskemu pogromu na Židov,“ spomína si napríklad Alexander Bachnár. „Keďže som vtedy pôsobil ako vojenský novinár, môj šéfredaktor ma tam vyslal ako topoľčianskeho rodáka. Šiel som vo vojenskej uniforme, mal som hodnosť poručíka. Povedali mi, aby som mal pri sebe pištoľ! Do Topoľčian sme dorazili okolo štvrtej poobede. V tom čase bol už v meste pokoj. Navštívil som sestru a otca v byte, kde sa zdržiavali. Nevedel som, čo sa tam presne udialo. Dozvedel som sa to až dodatočne z dokumentov. Doma sa o tom nevravelo a neskôr, keď sa sestra aj s otcom presťahovali do Bratislavy, táto téma sa v našich rozhovoroch už nikdy neobjavila.“

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.martin Horička .klub
.diskusia
.neprehliadnite