hoci sa môže na prvý pohľad zdať, že politická korupcia, ako zneužívanie zverenej moci s cieľom súkromne sa obohacovať, je fenoménom modernej spoločnosti, skutočnosť je predsa len trochu iná. Podobné tendencie správania nájdeme prítomné dokonca už aj v antike. Samo slovo korupcia je napokon odvodené z latinského slovesa corrumpere. V antických textoch sa však môžeme stretnúť s rozličnými špecifickými významami tohto pojmu.
Tento termín sa používal v prvom rade na označenie stavu poškodenia či znefunkčnenia fyzického tela alebo niektorého z telesných orgánov. V ďalšom význame sa slovo objavuje často v prípadoch, keď sa hovorí o možnom skazení, znehodnotení či doslova zhnití potravín. Marcus Porcius Cato napríklad varuje pred skazením (corrumpatur) olív, ak sa z nich ihneď po zbere nevylisuje olej. Inokedy sa zas týmto slovesom zdôrazňuje nám najznámejší morálny aspekt, keď korumpovať znamená buď uskutočniť niečo morálne nesprávne, čo kazí charakter človeka, alebo naopak, zlákať nejakú inú osobu na to, aby takýto skutok vykonala.
Zo všetkých týchto príkladov je zrejmé, že výraz „korupcia“ pôvodne zasahoval tak fyzickú, ako aj duševnú sféru, a nevzťahoval sa výlučne na morálne konanie človeka. Zároveň zreteľne vidieť, prečo sa ešte aj dnes pri opise prípadov veľkej korupcie tak často používajú prídavné mená ako skazený či prehnitý (napríklad človek, politik, spoločnosť). Dôvod je jednoduchý: výrazom sa totiž pôvodne označoval práve hnilobný proces a tento špecifický význam sa neskôr preniesol aj do oblasti morálky.
zaplať si svojho informátora
Podľa austrálskej profesorky Lisy Hillovej, spoluautorky knihy An Intellectual History of Political Corruption (Intelektuálne dejiny politickej korupcie) z roku 2014 sa v súčasnom vedeckom uvažovaní veľmi často rozlišuje medzi starovekou a modernou korupciou. Koncepcia starovekej korupcie je spätá s antickým ponímaním cnosti a cnostného života. Ak cnosť predstavuje ideálny pozitívny stav dosiahnutia duševnej dokonalosti, korupcia reprezentuje pravý opak: všeobecné negatívne rozpoloženie, ktoré sa v určitých obdobiach šírilo naprieč politickými zriadeniami a zasahovalo všetky vrstvy spoločnosti.
Pri starovekej korupcii sa navyše menej prihliadalo na činy jednotlivca, no zato sa oveľa viac zdôrazňovala strata celkového morálneho zdravia verejnosti, ktorú korupcia jednotlivcov vyvolala. V určitých dejinných obdobiach celkom prirodzene prichádzalo ku kumulácii bohatstva a k vzniku majetkovej nerovnosti, a to následne spôsobovalo úpadok mravov, pôžitkárstvo či stratu dávnych a osvedčených cností. Obava pred touto všeobecnou formou korupcie sa stávala pomerne častým námetom diel antických autorov a mala podobu až ideového klišé, prostredníctvom ktorého sa neustále volalo po návrate starých dobrých zvykov predchádzajúcich generácií.
Druhá forma, ktorá sa niekedy označuje aj ako moderný typ korupcie, je už viac rozpoznateľná pre súčasného čitateľa. Korupčné správanie je tu viazané na konanie konkrétneho jednotlivca a definuje sa ako zneužívanie verejného úradu na súkromné ciele a záujmy.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.