Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Trumpova nebezpečná hra

.martin Horička .klub .esej

Postup amerického prezidenta Donalda Trumpa v medzinárodných otázkach je podľa niektorých analytikov úplne chaotický a väčšiu stratégiu alebo ideu by sme za ním ani hľadať nemali. Je to však skutočne tak?

Trumpova nebezpečná hra AKG/PROFIMEDIA V roku 1972 navštívil americký prezident Richard Nixon Čínu. Aký mal záujem na urovnaní čínsko-amerických vzťahov? Išlo najmä o oslabenie Sovietskeho zväzu. A aký má záujem Donald Trump na urovnaní vzťahov s ruským prezidentom Putinom dnes? Ide o Čínu?

pred príchodom Donalda Trumpa na samit do Fínska každý diskutoval o tom, aký výsledok si najmocnejší muž sveta od rozhovoru s Vladimirom Putinom za zatvorenými dverami vlastne sľubuje. Nebolo to jasné najmä jeho európskym spojencom, ktorí boli navyše zneistení rôznymi nepriateľskými výrokmi prezidenta počas jeho niekoľkodňovej cesty po starom kontinente.

Stretnutie Trumpa s Putinom sa napokon odohralo len v sprievode ich tlmočníkov a trvalo dlhšie, než bolo pôvodne naplánované. Prezidenti spolu diskutovali vyše dvoch hodín – nikto však nevie, o čom. Na záver samitu sa nepodpisovalo nijaké komuniké, obaja sa neskôr zmienili iba o všeobecných témach rozhovoru, nepoznáme detaily ani to, na čom sa nakoniec (a či vôbec) zhodli. Verejnosť odvtedy zaplavujú iba útržkovité informácie, ktoré bývajú až príliš kusé, a preto bez väčšej výpovednej hodnoty. Takúto neprehľadnú situáciu zosilnil Trump ešte aj na tlačovej konferencii, kde vzbudili veľké emócie jeho slová o (ne)zasahovaní Ruska do amerických prezidentských volieb v roku 2016. Vo svojom monológu prezident vyhlásil, že nevidí nijaký dôvod, pre ktorý by mohli Rusi ovplyvňovať vnútorné záležitosti USA a napriek tomu, že verí svojim tajným službám, keď mu hovoria o ruskej intervencii, verí aj šéfovi Kremľa, ktorý ho uistil o opaku.

Po týchto slovách sa na amerického prezidenta spustila búrka kritiky, akú od svojho nástupu do úradu ešte nepocítil. Negatívnym reakciám sa Trump nevyhol ani od inak poslušných republikánov. V médiách sa často skloňovali slová ako „potupa“, „hanba“, niekedy dokonca až „vlastizrada“. Niektorí komentátori zašli ešte ďalej a otvorene sa pýtali, či naňho Putin niečo nemá, že sa mu takto podlizuje. Samotný Trump však označil samit za „veľký úspech“. Podľa jeho názoru prebiehalo stretnutie s ruským prezidentom lepšie než so spojencami z NATO pár dní predtým v Bruseli. Všetky médiá sa zaoberali Trumpovými kontroverznými výrokmi; politici aj novinári ich dôkladne rozoberali a vášnivo kritizovali. Možno aj pre nedostatok relevantnejších informácií sa pod nánosom očividných protirečení a nezmyslov celkom stratilo to podstatné: na čom sa vlastne obaja lídri dohodli? Odpoveď na túto otázku by sme mohli nájsť v histórii.

nenávidený prezident

Richard Nixon je nepochybne tým najnenávidenejším americkým prezidentom. S odstupom času však môžeme konštatovať, že dejiny sa k nemu nezachovali práve spravodlivo. Nixon, to nie je iba aféra Watergate. Počas päťročnej vlády sa mu podarilo dokázať – aj vďaka radám jeho bezpečnostného poradcu Henryho Kissingera – v problematike medzinárodných vzťahov mnoho významných úspechov. Keď sa v roku 1969 stal Nixon prezidentom USA, vrcholila studená vojna a americký konflikt vo Vietname sa dostal do nebezpečnej patovej situácie. Ľudia boli už vyčerpaní Trumanovou doktrínou „zadržiavania“ komunizmu všade vo svete, ktorá napriek svojim honosným cieľom spôsobovala utrpenie práve bežným občanom Spojených štátov a stála ich desaťtisíce nevinných životov.

Do takejto komplikovanej situácie zasiahol okamžite Nixon svojou cieľavedomou zahraničnou politikou. Už pár mesiacov po svojej inaugurácii predstavil na ostrove Guam základné body budúcej zámorskej politiky Spojených štátov – takzvanú Nixonovu doktrínu. Všímala si predovšetkým oblasť Ázie a odrážala v sebe trpkú americkú skúsenosť z Vietnamu. USA sa podľa nej mali menej angažovať v konfliktoch priamo a stabilita regiónu mala byť radšej ponechaná na jednotlivé spojenecké krajiny, pričom pomoc Američanov by sa zredukovala iba na dodávky zbraní, poradenstvo alebo ich ochranu pred jadrovými hlavicami. Hlavným cieľom prezidenta Nixona bolo definitívne ukončiť vojnu vo Vietname, čo sa mu podarilo až v roku 1973. No pre globálnu bezpečnosť a budúcu zahraničnú politiku Spojených štátov bola oveľa významnejšia jeho návšteva Číny v roku 1972.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.martin Horička .klub
.diskusia
.neprehliadnite