ako ste si hľadali cestu k Majstrovi Pavlovi?
Ten vzťah vznikal odmalička. Vyrastal som v spišskej dedinke Klčov, do neďalekej Levoče som chodil na Ľudovú školu umenia, kde bol učiteľom Peter Krupa. Ako prvý mi povedal o existencii slávneho rezbára. Pamätám si, že raz nám doniesol ukázať knihu o ňom, asi od Karola Plicku. Na spojenie Levoča – mesto Majstra Pavla, si nepamätám, ostalo pred nami vtedy dokonalo skryté. Viem však, že ma to lákalo. Moje návštevy kostola neboli vtedy pravidelné. Až neskôr, keď som chodil na strednú umeleckú školu v Košiciach, ma už tá téma zaujímala ako fotografa. Inak, ja som Levoču začal fotografovať sovietskym aparátom Ljubiteľ ešte na základnej škole, no z toho sa asi nič nezachovalo.
to hovoríme o socializme, náboženské témy boli zapovedané.
Nie celkom. Vtedy som ešte nevedel, ako na to – vošiel som do kostola a bola tam tma. Nemal som vysokocitlivé filmy, digitál ešte nebol, nedokázal som to zaznamenať. Potom som chodil na FAMU do Prahy a popri rockových koncertoch som mohol objavovať pražské kostoly. Najväčší vplyv na mňa mal profesor Ján Šmok, s ním sme mali v treťom ročníku v roku 1984 povinný výlet na Spiš, kde sme obišli všetky významné gotické kostoly a navštívili aj niektoré fary. Tam sa, myslím, môj vzťah k Majstrovi Pavlovi spečatil. Samotný pohľad na oltár vo mne vzbudzoval úžas, silné emócie a obrovský otáznik – ako čosi také človek vytvoril?
boli ste vychovaný vo viere?
Nie, a ak, tak veľmi špeciálne, z otcovej strany. Nikdy nepadlo doma nič proti viere, skôr to bolo tiché povzbudenie – veď ty si nájdeš svoju cestu k tomu. Otec nás s bratom a sestrou pri jednom kríži za Klčovom aj tajne pokrstil, ale ako šéf šľachtiteľskej stanice nemohol svoju vieru za socializmu dávať najavo verejne. Spomínam si, že o Bohu u nás doma často padlo nejaké to slovo. Veľmi jemné, náznakové. Neviem ani, ako to povedať, dešifroval som to v sebe počas ďalších rokov. Boh a príroda, dve silné veci, ma ako človeka aj ako fotografa formovali. Spomínam si, že som trpel tým, že som nechodil na náboženstvo.
trpel?
No nechápal som to ako dieťa, cítil som sa vyčlenený, nerozumel som vtedy, prečo ostatní môžu, a ja nie.
oltár Majstra Pavla v Chráme sv. Jakuba ste zrejme videli spočiatku iba tak ako všetci ostatní návštevníci: z diaľky, z podhľadu, pri zlom osvetlení. Napriek tomu, spomínate si, ako na vás toto osemnásť metrov vysoké dielo zapôsobilo?
Presne si na to spomínam, na jednej strane ohúrenie z celku, na druhej mi z tej diaľky unikali detaily. Z podhľadu naozaj vidíš iba celok oltára, tie naozaj podstatné veci sú ti ukryté. V tom čase tam už určite boli halogénové lampy, ktoré sa počas omše alebo počas návštev turistov rozsvietili. A ja som síce tušil, za akého svetla to chcem vidieť, ale vtedy, v tej pre mňa prehistorickej dobe, som ešte nemal odvahu na to, aby som tam išiel s fotoaparátom. To bolo pre mňa čosi nedosiahnuteľné. Až v roku 1987, pri otvorení Múzea Majstra Pavla, som v chráme prvýkrát fotografoval na čiernobiely film.
Celý rozhovor si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.