v hlbšej histórii Slovákov existuje viacero míľnikov, ktoré ich spájajú s Maďarmi, lebo stáli spolu na jednej strane. Príkladom je bitka pri Moháči v roku 1526, po ktorej museli osmanským Turkom odolávať vedno Maďari i Slováci. Aj v nasledujúcich stavovských povstaniach proti Habsburgovcom bojovali často spoločne. Keď po vytlačení Turkov habsburskí panovníci centralizovali celú monarchiu, začali narážať na nový odpor uhorskej šľachty, ktorý vzrástol najmä po tom, ako osvietenskí panovníci Mária Terézia a Jozef II. siahali na ich stáročné výsady a do štátnej správy pretláčali nemčinu.
Tu už nachádzame Maďarov a Slovákov na opačných stranách barikády. Ak sa na konci 18. storočia vzopreli Maďari proti centralizovanému uplatňovaniu nemčiny a namiesto nej pretláčali v Uhorsku maďarčinu, potom podobne sa začala úzka slovenská reprezentácia domáhať uplatňovania vlastného jazyka. Podporu proti Maďarom hľadala na cisárskom dvore vo Viedni a neváhala sa o ňu uchádzať ani v časoch najťažších, počas uhorskej revolúcie v rokoch 1848 až 1849. Vtedy sa už proti sebe postavili vojenské jednotky oboch národov – maďarské bojovali v uhorskej revolučnej armáde, slovenské vo vlastných zboroch na strane cisára.
Prvé porevolučné roky vlády cisára Františka Jozefa naznačovali, že maďarské úsilie získať samostatnosť či aspoň rovnocenné postavenie Uhorska v monarchii je nadobro umlčané. No k jeho oživeniu, paradoxne, prispelo zhoršenie medzinárodného postavenia monarchie. Prehraté vojny spojené so zjednocovaním Talianska a Nemecka donútili viedenský dvor znovu uvažovať o maďarských požiadavkách.
V roku 1867 dospeli rokovania k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Termín vyrovnanie navodzuje zdanie, že sa dosiahlo vzájomné porozumenie a stabilita. No opak bol pravdou. S novým usporiadaním nebola spokojná ani jedna strana a brala ju ako prechodný stav na dosiahnutie vlastných cieľov. Cisára limitovali medzinárodné okolnosti a nezvládnuteľnosť nového potenciálneho vnútorného konfliktu. Maďari pokladali výsledok za neuspokojivý, a preto ho dodnes označujú priliehavejším výrazom „kompromis“. Ich cieľom bola samostatnosť. Vyrovnanie neprinieslo monarchii stabilitu, ba dá sa povedať, že bolo zárodkom jej budúceho rozpadu.
na polceste k samostatnosti Uhorska
Hlavnou postavou dosiahnutia dohody s panovníkom bol umiernený uhorský politik Ferenc Deák. Hoci bol po roku 1848 v revolučnej uhorskej vláde ministrom spravodlivosti, už vtedy sa snažil vyvažovať napätie medzi rakúskym cisárom a vodcom revolúcie Lajosom Kossuthom. Keď sa mu to nedarilo, z vlády odstúpil a ponechal si iba post v sneme. V roku 1849, keď uhorské vojsko kapitulovalo vo Világoši, Deák sa chystal viesť mierové rokovania so zástupcami cisára.
„Veľké uznanie patrí tým slovenským aktivistom, ktorí dokázali vzdorovať a do 20. storočia zachovať jadro národa.“
V tejto pozícii ostal Deák aj v päťdesiatych rokoch, hoci na znak vzdoru neprijal žiadnu funkciu, čím stelesňoval politiku pasívneho odporu. Postupne sa stal vďaka svojmu rozhľadu a múdrosti nevymenovaným politickým vodcom a dodnes nesie medzi Maďarmi prívlastok mudrc národa. Mal vplyv nielen na svojich politických partnerov, ale dokonca aj na mladého cisára Františka Jozefa, čo využil pri dosiahnutí dohody o vyrovnaní.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.