neprehliadnuteľný rozdiel medzi prosperitou a bohatstvom Aljašky a chudobou neďalekej sovietskej Kamčatky sa v rokoch perestrojky stal obľúbeným cieľom sarkastického humoru obyvateľov Sovietskeho zväzu: Príde Čukča v Petropavlovsku-Kamčatskom pred poloprázdny obchod. Pred ním stojí dlhočizný rad. Hodí baranicu o zem a zareve: „Svoloči Amerikanci!“ Keď sa to opakuje pár dní po sebe, tak v rade čakajúci sovietski občania mu hovoria: „Čukča, my chápeme tvoje rozhorčenie z amerického imperializmu, ale prečo tak vyvádzaš?“ A Čukča na to: „Svoloči Amerikanci! Aljašku kupili a Kamčatku nemagli?!“
impérium v problémoch
V polovici päťdesiatych rokov 19. storočia sa Ruská ríša nachádzala vo veľmi ťažkej situácii. Agresívna politika územnej expanzie priviedla ríšu do konfliktu s ostatnými veľmocami. V Londýne už dlhší čas s nevôľou sledovali prenikanie Rusov do oblasti strednej Ázie a bolo jasné, že je len otázka času, keď prieskumné hliadky britských červenokabátnikov narazia na kozácke predsunuté oddiely.
Záujem Petrohradu sa však neobmedzoval len na Afganistan a Irán. Vytúženým snom ruskej zahraničnej politiky bolo získať Bospor a Dardanely. Ovládnutie týchto takzvaných Úžin by Rusom obchodne aj vojensky uvoľnilo cestu do Stredomoria. No práve tomu chceli v Londýne zabrániť za každú cenu. Prítomnosť rukého námorníctva v Stredomorí by zásadne ohrozila komunikačné línie Britského impéria, najmä strategické spojenie s Egyptom a tým aj s Indiou.
Ak sa v prípade strednej Ázie aj otvoril určitý priestor na rokovania a kompromis, v prípade Úžin stála otázka buď-alebo. Bospor a Dardanely kontrolovala slabnúca Osmanská ríša a Británia uplatňovala politiku udržania jej územnej integrity. Rusko pod zámienkou oslobodenia pravoslávnych národov žijúcich pod osmanskou suverenitou, naopak, neustále na Istanbul dorážalo.
Keď v roku 1853 Rusko zaútočilo na osmanské balkánske dŕžavy, Londýnu došla trpezlivosť. Na zdesenie ruskej diplomacie sa k Britom pridali aj Francúzi, tiež majúci v Istanbule svoje ekonomické záujmy. Turecko povzbudené podporou veľmocí sa postavilo na energický odpor a brilantný Srb v osmanských službách, generál Omer Paša Lataš, v sérii bitiek na Dunaji útok ruskej armády vedenej kniežaťom Menšikovom odrazil.
Britsko-francúzsky expedičný zbor sa vylodil na Kryme. V bitkách na rieke Alma a vrchu Inkerman porazil ruskú armádu a obľahol Sevastopoľ. Na Balte britské loďstvo obsadilo Aalandské ostrovy a ostreľovalo pevnosť Sveaborg. V Severnom mori bol zablokovaný Archangeľsk a na Ďalekom východe sa nepočetná ruská Tichomorská eskadra musela v obave pred zničením stiahnuť do ústia Amuru, ponechajúc Kamčatku na milosť a nemilosť Royal Navy. Keď napriek húževnatému ruskému odporu padol Sevastopoľ a pevnosť Kinburn, v Petrohrade uznali porážku.
„Pre akékoľvek impérium je neprijateľné prísť o územie tak, že ho bez boja zaberú iní.“
Nový cár Alexander II. mal ambície svoju ríšu zmodernizovať. Úplne správne videl príčinu porážky v celkovom zaostávaní impéria prakticky vo všetkých oblastiach. Do tohto stavu priviedla Ruskú ríšu rigidná politika jeho otca, cára Mikuláša I. Mikulášovu psychiku poznamenal nešťastný nástup na trón v roku 1832 spojený s povstaním mladých gardových dôstojníkov – Dekabristov.
Mikuláš sa zatvrdil a vyhlásil vojnu všetkým „novotám“. Bohužiaľ, týkalo sa to aj technického pokroku. A hoci ruská armáda bola najväčšia na svete, v kritickej chvíli nemala vlaky, ktoré by prepravili dostatok plukov na krymský front. Tam počtom nie veľký, ale výborne vybavený a vycvičený britsko-francúzsky zbor kráčal od víťazstva k víťazstvu. Ruské loďstvo, spoliehajúce sa ešte na drevené plachetnice, sa nemohlo postaviť britským parolodiam ani prvým francúzskym pancierovým plavidlám, a tak radšej skončilo na dne sevastopoľského prístavu potopené vlastnými posádkami.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.