Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V stopách Dominika Tatarku

.ján Štrasser .alexander Balogh .klub .esej

Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika udelil tento rok Cenu Dominika Tatarku Jánovi Štrasserovi a Alexandrovi Baloghovi. Prinášame prejavy oboch ocenených laureátov.

NEBUĎME VRECAMI ZEMIAKOV!

Pred takmer 22 rokmi, koncom mája 1995, prednášala spisovateľka Jana Juráňová laudatio literárnemu vedcovi Milanovi Hamadovi, prvému laureátovi Ceny Dominika Tatarku. V sále znela Haydnova hudba a vonku zúril mečiarizmus – literárna cena s kultúrnym, spoločenským i politickým presahom pomenovaná po človeku, ktorý bol od polovice 50. rokov vášnivým poľudšťovateľom socializmu, v auguste 1968 vášnivým odmietačom okupácie a po nej vášnivým a zásadným odporcom normalizácie, teda Cena Dominika Tatarku, bola svojím charakterom súčasťou občianskeho vzdoru proti hrozivo vyzerajúcemu pokusu zlomiť, zničiť či aspoň sprzniť našu slobodu a cestu k demokracii, ktorá sa začala v novembri 1989.

Sedel som v sále a premýšľal – ako by to, čo sa za tých necelých šesť rokov na Slovensku udialo, vnímal a reflektoval Dominik Tatarka, keby sa jeho životná púť neskočila 10. mája 1989. Ako by vnímal Nežnú revolúciu, prvé slobodné voľby, revitalizovaných nacionalistov, adorujúcich Jozefa Tisa a jeho štát a posielajúcich Čechov pešo do Prahy, Maďarov za Dunaj a Židov do plynu, ako by vnímal úškľabky boľševikov a eštebákov, opľúvanie disidentov, najmä svojho priateľa a prezidenta republiky Václava Havla, rozdelenie Československa a brutálny Mečiarov režim. A pri každom ďalšom výročnom udeľovaní Cien Dominika Tatarku sa mi znovu a znovu v mysli vynárala otázka, ktorú v roku 1968 v Československej televízii kládol publicista Vladimír Škutina Janovi Werichovi, tentoraz v modifikovanej verzii – Čo na to vravíte, pán Tatarka?

Čo by ste povedali na zavlečenie Michala Kováča mladšieho do cudziny, na vraždu Róberta Remiáša, na Mečiarove amnestie a vôbec na mečiarizmus i na jeho (dočasný) koniec v roku 1998? Čo vy na to, že sme sa za krátky čas dostali do západných vojenských i ekonomických štruktúr, a čo vy na to, že od roku 2006 vytrvalo spochybňujeme ich zmysel, pravda, okrem peňazí, ktoré nám z nich plynú? Čo vy na mečiarizmus s (čoraz menej) ľudskou tvárou, čiže ficizmus, ktorý tu máme posledných jedenásť rokov – s krátkou pauzou v rokoch 2010 – 2012, keď sme preukázali najmä to, že nie sme schopní stabilne vládnuť v demokratickej koalícii? A čo vy na Putinovo Rusko s jeho potláčaním demokracie doma a imperiálnou agresivitou smerom von, čo vy na anexiu Krymu a deštrukciu východnej Ukrajiny, čo vy na terorizmus, migračnú krízu, brexit, Donalda Trumpa...?

Dnes mám vďaka rozhodnutiu poroty Ceny Dominika Tatarku šancu o tom uvažovať nahlas. A chcem sa sústrediť na jeden z najfrekventovanejších pojmov, označujúcich realitu dnešných dní; nepochybujem, že by ho vnímal a reflektoval aj Dominik Tatarka. Ten pojem sa nazýva extrémizmus.

normálny extrémizmus

Vyzeralo to, že po tej lavíne nacionalizmu zo začiatku 90. rokov a po páde mečiarizmu si Slovensko predsa len oblieklo civilizačný oblek západného strihu. Aj napriek tomu, že nám celkom nesadol, niekde bol priveľký, niekde tlačil, občas odfrklo zopár gombičiek... Že sme sa ho len pomaly a ťažko učili nosiť. A že tá príslovečná slama nám už netrčala z čižiem, ale z poltopánok či botasiek.

Dnes vidíme, že ten proces nefunguje tak, ako sme si (niektorí) predstavovali. Že ten pohyb nebol a najmä nie je len pohybom vpred, ale aj všelikam nabok – do slepých uličiek, na trasoviská, do tunelov, niekedy priam podľa Leninovej state z roku 1904 – Krok vpred, dva kroky vzad.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite