pretieklo mnoho vody riekami od okamihu, keď sa Louis-Jean Knipper osamostatnil od rodiny. Či skôr ušiel, lebo tam už nedokázal dýchať, ani v rodine, ani v nevzletnom vidieckom prostredí. Mal problémy, mal plány. Také, čo sa dajú uskutočniť iba vo veľkomeste. Chcel sa presláviť písaním. Divadelných hier. A preslávil sa. V novinách o ňom píšu, je si čo vystrihovať a vystavovať na stenu či vlepovať do rodinnej kroniky. Lenže to sa onedlho zmení. Louis-Jean je chorý. Vie, že onedlho skončí svoju pozemskú púť. Niečo vnútri ho núti vrátiť sa tam, kde voľakedy býval doma, a oznámiť mame, bratovi a sestre zlú zvesť osobne, vis-à-vis, ako vravia Francúzi. Však to nie je ďaleko, aj keby to na konci sveta bolo.
„Dvanásť rokov som nebol doma. Dvanásť rokov. To sa nedá zahodiť. Sme predsa rodina, nie. Hoci pokrvní príbuzní, nechápal som, ako si môžeme byť takí vzdialení. A tak som odišiel. Dobrovoľne. Na dvanásť rokov. A teraz – bum. Spoločný obed. Dobehnúť stratený čas? Nie. Oznámiť, koľko ho ešte ostáva. Dvanásť rokov je dosť. A odvtedy? Nič. Len mama. Občas. A sestra, ktorú skoro nepoznám. Vtedy mala desať. Žena môjho brata. Vraj je veľmi šarmantná. A brat. Prečo sa ich tak bojím? Môže sa to aj dobre skončiť. Ako v románoch, kde sa všetci napokon objímu a zasmejú sa na hlúpostiach,“ hovorí si Louis-Jean sám pre seba v lietadle, aby si dodal odvahu. Zdá sa, že ju bude potrebovať. Aby sa mohli objať. Podarí sa? Rodina. Má len pár hodín na porozumenie. A rovnako dlhých niekoľko hodín na rozvrat, ak situáciu nezvládne. Budú to mať ťažké. Vchádzajú totiž do manéže s ubolenými, urazenými, vystrašenými dušami. S láskami, ktoré sú nám pokrvne dané, je to neraz ťažšie než s tými, ktoré si vyberáme sami a dobrovoľne. Dokonca ani šťastné detstvo plné veselých výletov nie je zárukou trvanlivého či konečného úspechu.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.