Šesťdesiatdva dní bojov pri Liptovskom Mikuláši v zime a na jar 1945 bolo po bojoch na Dukle druhou najväčšou bojovou akciou 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Sprevádzali ju tisíce obetí, urputná nemecká obrana a chybné rozhodnutia nášho velenia.

Deväťdesiatpäť rokov sa Slovenské národné divadlo zdráhalo uviesť niektorú z operných verzií Romea a Júlie. Od minulého týždňa má v repertoári tú najslávnejšiu, od francúzskeho skladateľa Charlesa Gounoda.

Jeden zo 14 postrehov Igora Matoviča z Tour de Roma ukazuje ako jednorozmerne mnohí farební i bieli obyvatelia Slovenska vnímajú vytváranie pracovných miest u nás.

Keď ide o deti, všetci v sebe nájdeme zásoby mravného rozhorčenia i nadmerné vedomie povinnosti. (Aj postava Bolka Polívku v Kurvahošigutentágu.) Štát ho nachádza predovšetkým – napokon, jednou z jeho úloh je vyhľadávať údajné nedostatky reality a potom ich s veľkou pompou naprávať.

Úvodný zápas sme si pozreli z miest neďaleko televíznych kamier, z ktorých sme sledovali už prípravné zápasy. Po prekvapujúcom víťazstve Nemcov 2:0 nad Rusmi sme skočili na polievku a nejakú bagetu.

Vždy, keď vidím v kalendári 14. marec, zaplaví ma pocit nechutenstva. Mierna paralýza. Tie dátumy sú v mojej pamäti zviazané v rovnakej šedivej kôpke, banálne a smutné ako staré regionálne noviny. Skupinky náckov v nich strašia za bieleho dňa v centre mesta či pochodujú vyprázdnenými ulicami v sprievode policajtov a svojich spolubojovníčok s účesmi à la helma. Alebo nás v duchu vidím na pódiu s kapelou, kým pár metrov od nás demonštrujú svoju nenávisť frustrovaní vyznávači nostalgie na cudzí úkor. Tento rok sme pred štrnástym marcom ušli.

Večer, deň po voľbách, som strávil pozeraním tridsať rokov starej slovenskej filmovej klasiky. Pár postrehov k veciam, ktoré u nás (ne)fungovali v roku 1920 a nezmenili sa dodnes.

Svoboda je v tom úplně nejstarším smyslu slova chápána jako opak otroctví. Podle Aristotela existuje protiklad mezi vyšším a nižším všude v přírodě. Někteří lidé jsou svou přirozeností svobodní, jiní jsou podle své přirozenosti otroky. Je proto normální, že vládne ten, kdo je svým stupněm dokonalosti vyšší. Otroctví je ospravedlněno na základě toho, co je zavedenou zvyklostí ve válce. Poražený má vždy možnost zvolit smrt.

Je nádherný podzimný deň. Nekonečným vlakom sa znova vraciam do Ružomberka. Po chodbách Katolíckej univerzity sa v polovici septembra ponevierajú iba prváci a zamestnanci; v nablýskanej univerzitnej knižnici krásni mladí ľudia ochutnávajú svoju prvú študentskú kávu. Vládne tu pokoj a pohoda; nič nenasvedčuje tomu, že za oknami knižnice, na tom neveľkom štvorcovom priestore vymedzenom troma hranatými fakultami, ešte stále prebieha boj...