Píšem v piatok, teda v rozpoložení, keď ešte neviem výsledky prezidentských volieb. Vy to už viete a vravíte si: Ach, aké prekvapenie! Alebo: No to sa dalo čakať! Píšem tiež v situácii, keď ešte neviem, čo všetko sa začne diať po rýchlokvasenom referende na Kryme. Vy si už môžete konfrontovať, čie hypotézy sa potvrdili a najviac priblížili k realite. Už teda viete, či máme k vojne blízko, alebo ďaleko. Možno sa nájdu novinári alebo blogeri, čo sa teraz za svoje ostentatívne výroky hanbia, lebo boli dosť suverénne na to, že sa nepotvrdili a zaznamenali prílišný odklon od reality.

Brat Filip hovorí o tom, že cirkev sa nesmie dať umlčať. Musí sa vyjadrovať k verejným problémom, voľbám, nesmie mlčať v prípadoch násilia, tak ako mlčala v prípade útoku v Nitre. V prvom rade si však musí pozametať pred vlasným prahom.

Brat Filip hovorí o zmysle nášho života.

Keď minulý rok na jeseň použil prvýkrát Janukovyč proti demonštrantom hrubú silu, vedel som, že jeho dni sú spočítané. Teror sa donekonečna nedá udržať. Je to identické s Baltazárovým biblickým príbehom bezuzdnej hostiny, ktorú usporiadal pre kamošov. Uprostred zábavy sa tam zjavila ruka, ktorá napísala na stenu krátky súd jeho života: Mene, Tekel, Ufarsin. Vo voľnom preklade: bol si odvážený na váhe a zistilo sa, že si priľahký, tým pádom Boh spočítal tvoje dni. Hm, je to silné dívať sa online na vraždy, krv, bolesť...

Tá olympiáda, tá je! Cez chvíľku voľna sa nemôžem zadívať ani len na záznam súbojov, pretože ma to núti dopozerať ich až do konca. To meranie síl je na rozdiel od seriálov skutočné. Každý z pretekárov má dve nohy aj ruky, rovnaký sneh aj ľad. V kolektívnych športoch hlava pri hlave a plece pri pleci. Pri individuálnych športoch na štarte dotiera v hlave večná otázka: Dokážem byť lepší ako tí predo mnou? A tí po mne dokážu byť horší? To je psychológia športu, nikto nemá nič dopredu zaistené, aj šťastie je slepé. Všetko sa deje teraz! V hlave, nohách, srdci. Tu rozpoznáš charakter človeka presne v momente, keď musí siahnuť na absolútne dno svojich síl.

Myslel som, že to prejde. Varíš, varím, varíme. Programy o varení, s ktorými sa roztrhlo vrece. Ale neprešlo, lebo sotva niektorý z nich zakape, už sa hlási o slovo ďalší. V telke, v časopisoch, na bilbordoch, všade! Vyberavého jedla je viac než dosť. A do toho všetkého informácie o tom, že osemdesiat ľudí tejto planéty by si mohlo kúpiť 3,5 miliardy ľudí, čo sa teda ich majetku týka. A ráno počúvam rádiovú upútavku na časopis, v ktorom sa možno dočítať, že ohrdnuté milenky regionálneho milionára predávajú luxusné veci, čo im dakedy pokúpil. Túto vzápätí strieda iná informácia, že milióny utečeneckých detí zo Sýrie nemajú prístup k pitnej vode.

Brat Filip hovorí o tom, ako pred smrťou bilancujeme svoj život.

Chcel som pôvodne napísať, koľko humorných príhod človek zažije, keď cestuje vlakom na východ s nákladom unikátnych klobás Romana Kvasnicu a vystúpi potom v Markušovciach namiesto Margecian. Skrátka, úlet.

Medzi nami žijú ľudia na pol ceste. Neviem to definovať presnejšie, ale chcem to ilustrovať na príklade ľudí, čo chodievajú do nášho kostola. Niekoľko z nich sa totiž nedeľu čo nedeľu stavia do prievanu sklenenej výplne dverí vo vestibule. Neochvejne tam stoja, nezávisle na mrchavom počasí. Navzdory nepohodliu spievajú, modlia sa, kľakajú, vstávajú.

„I Have A Dream,“ povedal dávno vo Washingtone King a jeho sen nadobúda čoraz reálnejšie farby. „Mám fantastický sen a ten mi pomôže prejsť realitou,“ zaspieva neskôr ABBA. „Mám sen,“ chcem dnes napísať ja. A chcem ho dať do súladu s Božím snením o človeku.