Dopisujem stĺpček v momente, keď Igor Matovič ohlásil tlačovku s Borisom Kollárom na tému: Ponuka, ktorá sa neodmieta. Neviem o čom bude, no desí ma sama osebe.

Dňa 17. novembra sa konali protesty proti pandemickým opatreniam vlády a zrejme aj proti pandémii samej. Ktovie, proti čomu vlastne? Už druhý rok po sebe však tribúny v uliciach viedli komunisti (aj ex-, aj post-) a poslanci, ktorí sa kedysi otvorene hlásili k fašizmu. Podarilo sa im ukradnúť najväčší symbol novembra ´89?

V preferenciách rastú blázni a zdá sa, že čestní politici sú voči lži bezmocní.

Štyri roky od vraždy Jána a Martiny. Akoby sa nám vtedy zastavili životy. Ľudia okrem bežného začali zrazu sledovať aj spoločné, štátne. Nevinný investigatívny novinár a archeologička totiž zomreli za pravdu pre nás všetkých.

V parlamente sa rozhoduje o hlase detí na Slovensku. Preháňam?

Tri týždne bez politiky sú za mnou. A vlastne sa mi zdá, že je všetko po starom. Aspoň na Generálnej prokuratúre je to rovnako zlé.

Začal sa súd s Chachalandom. Prichádza spolu s otázkou, ako chránime deti a mladých pred ublížením, keď sú najzraniteľnejší. A zároveň ako sa správame k tým, ktorým ublížené bolo. Je dobre, že táto otázka znie a vyrušuje. No zdá sa mi, že nie tam, kde by mala.

„Prišli a nepriniesli žiadne konkrétne návrhy, ale len všeobecné frázy pochádzajúce od pána Krajňáka.“ Alebo toto: „Týchto mladých ľudí niekto platí...“