Mám pocit, že som sa ocitol na nesprávnom mieste. Terminál na Letisku Sergeja Prokofjeva sa oceľovo leskne, vonku stoja vzorne vyrovnané taxíky, veziem sa ulicami plnými zelene a kvetov, po bezchybnom asfalte.

V lotyšskej Rige, mnoho stoviek kilometrov od najvýchodnejších poľských hraníc, omnoho bližšie k starobylému ruskému Pskovu či k Petrohradu, máte pocit, že ste na krok od Nemecka, a nie od Ruska. Takmer osem storočí to bolo prevažne nemecké mesto.

Mnohí cudzinci si ich pletú so sexshopmi. Sú to obchody bez okien, polepené reklamami, väčšinou na alkohol, a s veľkým svietiacim nápisom „18“. Môžu teda naozaj vzdialene pripomínať predajne pornografie a erotických pomôcok. Na každom však žiari aj nápis „Národná trafika“.

Na brehu Nisy, asi päťdesiat kilometrov od českých hraníc na sever, leží jedno z miest na poľsko-nemeckej hranici, ktoré rozdelila druhá svetová vojna.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Dom odborov na kyjevskom Námestí nezávislosti je jedným z centier protestov. „Tie obrázky sme všetci mali v učebniciach,“ ukazuje na steny štyridsiatnik, počítačový programátor Oleh. Áno, visia tu obrázky Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Toto je však nová ukrajinská revolúcia.

František Mikloško bude kandidovať na post šéfa Ústavu pamäti národa. Okrem klubu SaS mu vyjadrila podporu prakticky celá opozícia. Smer v pondelok vyhlásil, že vlastného kandidáta na toto miesto nenominuje.

Predstavte si, že vstúpite do nejakého spolku. Je to kultivovaný klub, jeho členovia majú dobré spôsoby a vedia, na čo sa používa aká vidlička.

Pred niekoľkými rokmi som navštívila ateliér maliara Pedra Pabla Olivu. Nespomínam si, že by sme sa predtým stretli, napriek tomu ma voviedol do svojho ateliéru a ukázal mi dielo, ktorému chýbalo pár jeho posledných dotykov. Predo mnou stáli obrovské plátna a umelec, ktorý mlčal. Uprostred plátna boli dve levitujúce postavy.

Je krásne popoludnie na prelome leta a jesene. Kyjevský Chresčatyk sa kúpe v slnečných lúčoch, okolo kvetinových záhonov na Majdane korzujú mamičky s kočíkmi, v kaviarňach pri stolíkoch posedávajú študenti. Mám pocit, akoby sa mi celá tá ukrajinská revolúcia, ktorej tu miestni nepovedia inak ako Majdan, len prisnila.