Na Slovensko sa téma odoberania orgánov čínskym politickým väzňom dostala len okrajovo. Komplexnejší obraz týchto praktík rozpráva skutočne odstrašujúci príbeh.

Znie to ako ďalšia kapitola v príbehu o separatistoch Európy. V centre macedónskej metropoly Skopje navrhol veterán albánskej politiky Nevzat Halili, aby sa Macedónsko rozdelilo na kantóny. Odvolal sa na neoficiálne albánske referendum z roku 1992 a vyhlásil albánsku republiku Iliridu.

Sedím na ozrutnom pni zrezaného buka. Poddávam sa nástojčivosti slnka, ktoré mi pomedzi konáre priviera viečka. Ťaženie dreva po kalamite a nakladanie na V3-esku je otrocká robota. Ale keď sa nás pred Vianocami zima opýta, čo sme robili v lete, už máme odpoveď. Teraz však auto odviezlo drevo do kláštora, a tak máme prestávku. Tu na pni je nenormálna pohoda, svieži závan lesa v príjemnom polosne mi listuje v myšlienkach. Prehrabáva správy posledných dní: Ako si užiť leto bez peňazí, Výfukových plynov pribúda, Máme tu civilizačný úpadok, Kanibal Suaréz dohral, Be zák bol chvíľu s pápežom, Babiša zachránil kamarát z Štb... atď...

Albánsko sa na titulné stránky často nedostane. Hoci je aj čerstvým kandidátom do EÚ, stále ho vnímame ako koniec sveta. Pozornosť pritiahne najmä dávkou exotiky či bizarnosti. Správy o prestrelkách medzi políciou a pestovateľmi konope do toho presne zapadajú.

Mysleli sme, že uhorková sezóna prinesie iba treťotriedne mediálne klepy. Ibaže nie! Napríklad štátne rádio sa v solídnej predpoludňajšej reportáži venovalo téme, ako prežiť v zdraví letné festivaly. Lekár, ktorého si tam prizvali, nás poučil, že je dobré, keď jeden človek z partie pije o polovicu menej ako ostatní, aby potom, keď sa kamoši spijú, mohol on, solidárny poloopitý kamoš, uložiť ostatných do stabilizovanej polohy. Nech sa nepodusia zvratkami. Hm, lekár je realista! Nuž a ja, stará konzerva, som si vždy myslel, že zabaviť sa dá aj bez prehnaného alkoholu.

Toto isté by som písal, keby sme s Fínmi vyhrali. Nechcem sa dotýkať notoricky známych tém, ale je jasné, že sú fanúšikovia a Fanúšikovia. Medzi nimi je priepasť nepochopenia vecí, čo sa dejú.

Toto isté by som písal, keby sme s Fínmi vyhrali. Nechcem sa dotýkať notoricky známych tém, ale je jasné, že sú fanúšikovia a Fanúšikovia. Medzi nimi je priepasť nepochopenia vecí, čo sa dejú.

Niežeby na Slovensku neexistovali témy, o ktorých by sa nedalo písať. Tak mi odpustite správu z ruskej dediny Ramenskij, kde vypukol požiar v psychiatrickej liečebni. Obetí bolo 38 a mali od 20 do 76 rokov. Boli to ľudia s vážnymi psychickými poruchami, ale aj ľudia, liečiaci sa z rôznych závislostí a tiež dvaja ošetrujúci lekári. Požiar vypukol nadránom, keď pacienti spali. Okná liečebne boli zamrežované. Niektorí sa snažili ujsť, ale nadýchali sa splodín horenia. Iní neboli po užití silných psychofarmák schopní úteku. Iba jediná sestrička Viktória zachovala duchaprítomnú rozvážnosť, keď jednou rukou telefonovala hasičom, druhou sama hasila, aby následne ešte zachránila dvoch pacientov.

Mám taký pocit, akoby viacerí očakávali moje vysvetlenie na tému Koncert pre Jara Filipa a moja neúčasť. Rozpitvávajú to médiá, ktoré do toho nevidia, tak sa pokúsim opísať situáciu. Na to však musím začať v minulosti a musím byť osobná. Veľmi. Vyrastala som bez svojho biologického otca. Nič zvláštne, vyrastá tak veľa detí. Počas týchto 16-tich rokov bolo veľa chvíľ, ktoré mi ho pripomínali. Keď bol v telke a program niekto záhadne prepol, keď bol v divadle za zavretými dverami a ja som ho tajne pozorovala, keď som nakrúcala prvý film, robila prvé vystúpenia a rozmýšľala, či ma vôbec vidí, či o mne vie.

...a kľúč nechá pod rohožkou“, spieva sa vo finále nádhernej piesne Milana Lasicu, Jara Filipa a Júliusa Satinského. Volá sa Už to máme za sebou a tak názov, ako aj citované verše sa k téme apokalypsy náramne hodia. Akurát ten kľúč azda ani nebude treba pod rohožkou odkladať, až to raz príde, nezostane nik, kto by ho tam našiel.