Dostala som pozvanie sprevádzať ekvádorských reprezentantov na svetový festival salsy v kolumbijskom meste Cali. Pre nás „salserov“ je to niečo ako zázrak. Už v autobuse cestou z Quita do Cali bola kopa zábavy s podarenými mladučkými tanečnicami a ich dobre stavanými tanečnými partnermi. Baby, čo tancujú salsu, musia byť malé, ľahké a svižné, aby sa dali dobre vyhadzovať do vzduchu, a chlapi by nemali byť žiadni zelenáči, aby tie svoje krásky vedeli nielen vyhodiť, ale aj chytiť. Všetci v autobuse mali nohy neprestajne v tanečnom pohybe, ešte aj keď sedeli.

Grasalkovičov palác som zažil, keď bol ešte Pionierskym palácom. Hrali sme tu bábkové divadlo, vedľa cvičili hudobníci, skúšali divadelníci, výtvarníci kreslili portréty podľaVoltairových búst, pri madlách stáli pred veľkými zrkadlami na špičkách baletky, spoza dverí burácala prvá rocková muzika v Bratislave. V záhyboch chodieb a schodísk sme sa hrali na skrývačku.Tajne sme nazreli aj do zadebnenej Tisovej kaplnky.

V detstve sa nehrával v piesku, nemával cukrovú vatu a pekné hračky, za to poznal utrpenie a ľudské trápenie. Po smrti matky sa jeho otec znovu oženil, ale s macochou nevychádzal dobre a žil s babkou v malej komôrke v odľahlej časti domu.

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

V doposud do češtiny nepřeloženém románu Ignorance líčí Milan Kundera na příběhu dvou emigrantů, kteří se po více než dvaceti letech vrací domů, lidskou situaci, kterou bychom mohli popsat jako nemožnost návratu. Irena, žijící ve Francii, a Josef, žijící v Dánsku, po svém příjezdu do Čech po roce 1989 postupně zjišťují, že jsou zřejmě už navždy cizinci nejen v zemích, do kterých emigrovali, ale i tam, kde se narodili a vyrostli.

Táto malá a malebná krajinka má niekoľko archetypálnych obrazov a nie všetky sa dostali na mince alebo na bankovky. Zaznamenávajú ich generácie fotografov dokumentaristov, pričom tí mladší tradičné videnie opúšťajú. Nemusíme začínať Karlom Plickom či Martinom Martinčekom, stačí spomenúť dvoch Čechov – Markéta Luskačová pred polstoročím zaznamenávala pätnikov, Josef Koudelka Cigánov. No ak by sme mali vytvoriť pomyselný rebríček „najslovenskejších“ tém – v zmysle ich typickosti – tak by jednoznačne zvíťazili pastieri, salaše a biele ovečky, roztrúsené ako tie obláčiky na pastvinách pod Kriváňom či pod iným vrchom.

Jeseň býva na Slovensku na filmové festivaly bohatá. Cinematik, Áčko, Filmový festival inakosti, Ekotopfilm, MFF Bratislava a tiež – už po štrnásty raz – medzinárodná prehliadka dokumentárnych filmov Jeden svet.

Milí priatelia. Niektoré veci sú tabu, nehovorí sa o nich. Bolo to začiatkom deväťdesiatych rokov, po revolúcii. Babke zazvonil telefón. Babka, dobrá žena, človek starej školy, tvor dôverčivý, bez váhania zodvihla. „Dobrý deň, hľadám svoje korene, svojich predkov, boli zo Slovenska, z Jura,“ oznamoval pán s anglickým prízvukom, kdesi na druhom konci sveta. Potili sa mu ruky, chvel sa mu hlas, bol nedočkavý a plný očakávaní. „No s nami rodina určite nie ste,“ odpovedala babka nevzrušene.

Saxo Bank vydala svoju každoročnú zbierku šokujúcich predpovedí pre nový rok. Aj keď je pravdepodobnosť každej z predpovedí nízka, nie sú úplne od veci. Čo najhoršie sa hypoteticky môže odohrať v roku 2014?