Za posledné desaťročia sa zmenil svet, médiá aj my. Obraz nezvíťazil nad písmom. Počítače, internety, google a facebooky znovu etablovali a rehabilitovali, aj keď v pozmenenej podobe, slovo a písmo. Všeobecná demokratizácia a ekonomizácia sveta viedla k štandardizácii, znižujúcej sa kvalite, bulvarizácii a kanibalizácii médií. To je dnešná mediálna rovnica. Našou domácou úlohou bola po roku 1989 pluralizácia a diferenciácia médií. V našej konkrétnej situácii bolo len otázkou, do akej miery je možná pluralizácia a diferenciácia médií v spoločnosti, ktorej historickým stereotypom správania je obranná túžba po jednote a spriemerovanie rozdielov. Tak to aj s našimi médiami dopadlo, sú také, aká je spoločnosť, a spoločnosť taká, aké sú médiá.

Fero Guldan píše o klamaní, s ktorým máme normalizačné skúsenosti – od tej prvej, keď sa okupanti stali bratskou pomocou. Zuzana Piussi hovorí, že momentálne sme vo fáze čínskeho kapitalizmu, ktorý je normalizáciou, kde si môžeš kúpiť, čo chceš. Fedor Blaščák uvažuje o dnešnej dobe ako neonormalizácii, o tom, že ktosi vo funkcii má moc rozhodovať z nadradenej pozície, lebo vrchnosť a moc vnímame stále silne hierarchicky, o známostiach a systéme osobných lojalít.

Finančná a hospodárska kríza v eurozóne aj vo zvyšku sveta je už takmer z definície krízou terajšieho politickoekonomického modelu. Bez zjednodušenia je teda krízou súčasnej podoby kapitalizmu. Sociálnodemokratickí politici a progresívni ekonómovia, ale nielen oni, dlhodobo upozorňovali na excesy tohto systému. Za všetky stačí spomenúť rastúcu príjmovú a majetkovú nerovnosť či oddelenie fungovania finančného systému od potrieb reálnej ekonomiky, a teda ľudí. V tomto zmysle dáva kríza kritickým hlasom, žiaľ, za pravdu.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Reggae je u nás vo všeobecnosti považované za hudbu, ktorá symbolizuje pohodu, slnko, kososové orechy, marihuanu a pláž. No v skutočnosti ide o viac. Príbeh reggae je zároveň príbehom túžby Jamajčanov, dodnes zápasiacich so všetkými neduhmi tretieho sveta – chudobou, násilím a drogami.

Ponáram sa do Života bez konca Františka Švantnera, jedného z najväčších románov slovenskej literatúry dvadsiateho storočia. Napĺňa ma úžasom, ako hlboko dovidel Švantner po kataklizme druhej svetovej vojny do ľudskej existencie. Do toho, čo sformuloval po päťdesiatich rokoch Hans Ulrich Gumbrecht ako „existencálnu intenzitu životných okamihov“. Paulínka, hlavná postava románu, je v nekonečnom toku života z globálneho hľadiska smietkou, nepatrným človekom. A predsa je práve ona stredom a stredobodom Švantnerovho vesmíru.

Plamene v Krásnej Hôrke. Smrť v Hurbanove. Kuffa v zápale boja proti homosexuálom, prostitútkam, narkomanom a Rómom. Frešo s Kaníkom v osade, kde na tvári miesta bez rozpakov oznamujú miestnym obyvateľom, že sa ich chystajú odtiaľ vyhnať. Hlina s Matovičom na výskumnej ceste za „skutočným životom Rómov“, o ktorom vedela už pred desiatimi rokmi oveľa viac Inge Antalová v knihe Chaos totalos. Ako poslovia dvoch učiteliek z Dobšinej odkazujú neprispôsobivým obyvateľom so širokým úsmevom, že na nich pripravujú zákon, ktorý ich zbaví finančného príspevku za to, že ich deti chodia do školy.

Niekdajší frontman nahral svoj prvý sólový album Blunderbuss, ktorý je rovnako dobrý ako jeho najlepšie veci z čias bývalej kapely The White Stripes.

V čase najväčších antigorilích protestov ma oslovila mladá milá aktivistka a vysvetlila mi, ako by chceli uskutočniť v praxi požiadavku na priamu demokraciu: „Bude to tak, že rozhodovať sa bude referendami a referendá nebudú mať nijaké kvórum.“ Keď som sa jej opýtal, či chcú zrušiť parlamentnú demokraciu, odpovedala, že to teda nie, že výsledky referend bude predsa prijímať parlament, a dodala: „Ktorý parlament by sa odvážil postaviť sa proti vôli ľudu?“

Na otázku moderátora relácie Lampa Štefana Hríba, či sa inšpiroval Martinom Lutherom Kingom a Obamom, odpovedal Daniel Lipšic, že ani nie, že vychádza zo sna každého človeka, ako urobiť život svoj a svojej rodiny, komunity lepším, zo sna, pri ktorom by mala ľuďom skrsnúť nádej na lepší život, na lepšie, krajšie Slovensko a dodal, že Slovensko by malo byť krajinou, kde štát aj politici pomáhajú ochrániť nie oligarchov, ale slušných ľudí. Sen o krajine nie je v slovenských politických dejinách ničím novým. Dá sa dokonca povedať, že je ich kľúčovou témou.