„Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi, alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať ani im slúžiť“ (Exodus 20: 4).

Bolo to tak: 4. júla 1944 sa narodil a 12. mája 2004 zomrel. Básnik a priateľ Iwan Laučík.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Alojz Szokol (1871 – 1932), rodák z Hronca, vyrástol „u krstných“ v Šahách. Na nie celkom úspešných medicínskych štúdiách sa stal úspešným členom Magyar Atlétikai Club, a ako to už vtedy bývalo, all-round atlétom. Na prvej olympiáde v roku 1896 bol tretí vo finálovom behu na 100 metrov. Medailu však nedostal. Niežeby Gréci boli už vtedy tak na hunte, že nebolo na bronz. V Aténach víťazi dostali od kráľa striebornú, druhí bronzovú a tretím podali ruku. Tú podával zväčša korunný princ Konstantin.

„Alfréd Hitchcock hovorieval, že desivé je to, čo nemôžeme vidieť...” Obrovská taška, v ktorej sa určite niečo ukrýva a každý by chcel vedieť, čo, nazrieť do nej, ale má taký veľký rozmer, že divákovi ostane len zvedavosť, neistota a neuspokojené predstavy.

Tak opět po roce radostně do Buchlovic na tradiční festival vína a literární seminář. Co je to však letos za nápad mluvit o víně a deficitu? A je víno opravdu věc tak samozřejmá, jak si pořadatelé zřejmě představují, když má tolik nepřátel? Kupříkladu takový abstinent víno chápe jen jako nebezpečnou drogu, které se vyhýbá. Ve stejném předsudku žije i muslim, považuje víno za al – ko – hol, rozdíl mezi vínem a spiritusem nikdy nepoznal, a proto i on soudí, že víno je droga a nikoli nápoj, podobně jako alkoholik, který se chce co nejrychleji opít. „Kdo však nenávidí víno, hřeší, přestože je to hřích bezejmenný,“ říká Tomáš Akvinský, víno je přece nápoj sakrální. Češi na rozdíl od Moravanů na tom také nejsou nejlépe. Pijí převážně únavný studený, ospalý a trudnomyslný nápoj. Aby ne, když jim v mládí servírovali náhražky – Pražský výběr, Ostravský kahan, Svíčku a dnes krabicové víno z Čile nebo z Moravské vinařské oblasti. Ví snad někdo, kde se nachází ona moravská oblast?

Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.

Vo Švédsku zastrelili youtubera a blogera Tumsa Abdurachmanova, ktorý bol otvoreným kritikom čečenského vodcu Ramzana Kadyrova a jeho vlády. Abdurachmanov v roku 2015 ušiel z Ruska a požiadal o azyl vo Švédsku. V pondelok to uviedla rozhlasová stanica Rádio Sloboda (RFE/RL), informuje TASR.

Počet hospitalizovaných pre covid-19 sa v sobotu 2. júla nezvýšil.

Minister školstva Branislav Gröhling (SaS) navrhuje dorovnanie platov zamestnancom v školstve od 1. júla, respektíve od 1. septembra, k desiatim percentám.