Juraj Šeliga už nie je „Za slušné Slovensko“. Je to dobrá správa. Hlavne pre tú slušnú časť Slovenska.

Samo Marec zvykne vravieť, že moc dnes leží na zemi. Aktuálne preferencie politických strán na Slovensku mu dávajú za pravdu. Ako inak by mohli slovenskí fašisti získať až štrnásť percent?

Právo je živé a žije v spoločnosti, preto aj rozhodnutia súdov musia sledovať to, čo sa v spoločnosti deje. Špeciálne v situácii, ak ide o obranu demokracie.

Z času na čas počujeme o tom, ako za tých 30 rokov od Nežnej revolúcie Slovensko prešlo dlhú cestu a aký je náš príbeh úspešný. Keď to počúvame príliš často, neprikladáme tomu žiadny význam, akurát nás to dobre nasrdí. 

Odznievajú prezidentské voľby, eufóriu z výsledku, ktorý si všimol aj svet, strieda každodenná realita. Povedzme si, život sa vracia do normálu. Teda, ak toto možno nazvať normálom.

Český režisér Jiří Havelka opäť skúma našu minulosť. Po „nesmrteľných“ elitách v Činohre SND siahol po príbehu slovenského Toma Jonesa. Alebo by sa hodilo skôr prirovnanie k Jimmovi Morrisonovi?

Je práve sobota ráno, Hruštín – Orava. V našej dedinskej Jednote robíme zvyčajný ranný nákup. Susedy pri pokladni sa rozprávajú, debatujú o tom, či už jedna alebo druhá boli voliť.

Zvolili sme si dvoch. Ktorých? V čase písania tohto textu nevedno povedať. No čaká nás ďalšia voľba. Pred týždňom som sa vrátil z cesty po Slovensku. Stretávali sme sa ľuďmi, aby sme im hovorili, prečo je dôležité ísť voliť.

Juraj Šeliga a Jakub Kratochvíl z iniciatívy Za slušné Slovensko hovoria, že pri putovaní po Slovensku sa vo väčšine prípadov stretávajú s ľuďmi, ktorí majú porozumenie pre to, čo robia.

Juraj Šeliga a Richard Stanke si pozreli dokumentárny film z produkcie TV Markíza, ktorý mapuje rok od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Ľuďom odkazujú, že treba vydržať a vybojovať si lepšie Slovensko.