Slávny český polyhistor Jára Cimrman vysvetľuje menej známemu kolegovi Albertovi Einsteinovi svoju filozofiu externizmu slovami: „vec je tam, kde sa domnievame, že nie je, a nie je tam, kde sa domnievame, že je“. Ak napríklad v ruke držíme kúsok kriedy, podľa tejto teórie krieda napĺňa celý okolitý priestor a iba v mieste, kde kriedu vidíme, v skutočnosti nie je. To, čo držíme v ruke, je iba akási prázdna bublinka uprostred súvislého kriedového masívu...“.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

Už vyše 20 rokov experti monitorujú zmeny prírodného prostredia, ktoré vyvolalo vodné dielo Gabčíkovo. Čo teda znamenalo toto veľkolepé dielo pre okolitú prírodu?

„Neříkala sem to?“ prohlásila radostně moje kadeřnice, majitelka salónu a klausovka, „vyhraje Zeman. Už je to jasný.” „Vy by ste volila levičáka?” namítl jsem. „Vy politologisti taky houbelec něčemu rozumíte,” namítla teď ona. „Dyk vlád s Klausem a nekrad. Slušnej, rovnej chlap. Na zkorumpovanou politiku svý partaje se raděj vybod a sám znechuceně odešel a moh´se držet lizu. Nic si nenakrad. A pan prezident ho doporučil!”

Budúci týždeň končí vo svojej funkcii český prezident Václav Klaus. Hoci dnes mnohí jeho verejné pôsobenie vnímajú v tieni amnestie a podpory Miloša Zemana, Klaus toho reprezentuje podstatne viac.

Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.

Český kultúrny historik Jiří Rak napísal na margo českého prezidenta, že má funkciu akéhosi náhradného kráľa. Česká spoločnosť kráľov mala, má teda čím pomeriavať. Slovenská pozná akurát chalupkovskú romantickú službu slovenskej družiny kráľovi, chorého kráľa Janka Kráľa a starých rozprávkových kráľov, hľadajúcich princov pre dcéru a krajinu.

Slovensko by malo zrušiť Benešove dekréty. Malo ich zrušiť už dávno. Bol to náš hlúpy český nápad, zrodený zo zdesenia z heydrichiády, z poníženia z našej vlastnej kapitulácie v septembri 1938, z nemeckej okupácie z marca 1939, posvätený hrôzou Lidíc a nacistických koncentračných táborov. Benešove dekréty vám Slovákom neboli na nič.

Sudetskí Nemci prispeli na nový pamätník v Lidiciach a mne sa to zdá, skoro sedemdesiat rokov po vojne, ako celkom pekná a milá správa, ktorá čosi dobré vypovedá o stave českej spoločnosti, česko-nemeckých vzťahov a najmä vzťahov medzi Čechmi a vyhnanými Nemcami. Lenže pre iných ľudí tu v Česku je to správa zlá, dokonca urážajúca. Tak urážajúca, že niekoľko mladých nadšencov, ktorí sa rozhodli urobiť v Lidiciach akúsi multimediálnu prechádzku, muselo „peniaze od sudeťákov“ odmietnuť.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.