Dnes ráno som skončila v nemocnici. Nič vážne. Alergická reakcia. Stekala mi infúzia, keď zrazu sledujem paniku sestričky a lekárov.

„Hovado, hovado!“ skandoval dav na hosťujúceho hráča, ktorý hokejkou skrížil cestu domácemu. Bežný faul. Dav si to užíval a nadával mu v stúpajúcom tempe.

Od zvolenia pani prezidentky odo mňa všetci chcú, aby som sumarizovala, spomínala či hovorila, čo bolo za tých päť rokov najsilnejším zážitkom. Tak som poslúchla a dumem.

Som učiteľka na základnej škole, ktorú navštevujú prevažne deti z osady. Pred vyše 15 rokmi si dve rómske dievčatá sadli do prvej lavice a ja som si povedala, že im zmením život.

Pred pár týždňami ma v televízii zaujal rozhovor s českým kňazom. Jeho slová som si zapamätala, meno nie. Nepochybujem, že je v cirkvi vážený a dôležitý, keď vystupoval v televízii, no to, ako sa správal, malo pre mňa väčšiu váhu než funkcia. Nemusel byť v sutane, aby ma priblížil k Bohu.

Podľa mňa by mali každého človeka raz za päťročnicu hospitalizovať. Nie pre chorobu. Božechráň! Nech sme všetci silní a zdraví. Ale kvôli ľuďom a udalostiam okolo. Aby sme boli vnímavejší.

Mladí sa ma na debatách často pýtajú, čo by som im poradila do života. Keď som bola pubertiačka, položila som rovnakú otázku svojmu učiteľovi zemepisu.

Budík má zvoniť o piatej, ale on už 4:59 vstáva z postele a po špičkách namieri do kúpeľne. Voda tečie pomaly, aby netiekla hlasno. Po pár minútach studenej vody vylezie zo sprchy.

Na ľade zaznělo: Cikáne! Vtedy tréner zavelil, že zápas nedohrajú a idú do šatne. „Žijeme ve 21. století a to, co se stalo v závěru, nás opravdu naštvalo. Proto jsme se rozhodli odvést tým do kabiny.“

My ľudia sme už predviedli rôzne formy „lásky“. Od Adama a Evy cez Rímsku ríšu k Danteho Beatrice, s Van Goghovým uchom, v plynových komorách, udusení neverou, no stále veriaci v čistotu tých dvoch slabík.