Myslím, že každý spisovateľ skôr či neskôr narazí na mantinely písania príbehov – keď literárne možnosti zrazu vyzerajú zúfalo oklieštené psychologickým z čias antiky.

Minulú nedeľu som bola pozvaná, a.h., na čítanie mladého nujorského memoáristu s pakistanskými koreňmi. Čítal zo svojho pripravovaného románu, tematicky zasadeného do domáceho prostredia klebetných indických žien. Preto si ako spolučítajúce vybral tri ženy – aby to celé pôsobilo háremovito.

Napriek záplave oslavných, ironických, dehonestujúcich, bagatelizujúcich, plačlivých a obviňujúcich stĺpčekov, vyjadrení a blogov je ešte pár okamihov, ktoré dokážu 17. november osláviť gustióznym spôsobom. V poslednom čase, keď každá správa zo Slovenska je horšia ako tá predchádzajúca, však aj výročie pádu komunizmu vyznieva všelijako.

Ach, ten New Yorker, zase rozkolísal americké literárne vody. Aby ste rozumeli: mať na stránkach tohto týždenníka poviedku alebo úryvok z románu neznamená len istý začiatok úspešnej spisovateľsko-publikačnej kariéry, je to omnoho viac, je to IT, čiže ONO. „Ono je,“ ako hovorieval môj dedo.

Exit Through The Gift Shop je film z viacerých dôvodov kuriózny. Pôvodne mal byť o Banksym a ďalších, medzičasom už etablovaných street umelcoch a nakoniec je Banksyho filmom („A Banksy movie“ stojí v podtitulku) o bláznovi, ktorý napriek tomu, že má videokameru, nie je kameraman, a napriek tomu, že predáva umelecké diela za desaťtisíce dolárov, nie je umelec.

Niežeby sa Salingerovou smrťou pre jeho čitateľov niečo zmenilo - nepublikoval už roky. Ale vraj doma v New Hampshire písal. Určite však nepovolil vydať svoje veci ani post mortem.

Okrem Avatara hrajú v NY aj iné imaginárium – Dr. Parnassa. Terry Gilliam, „ten Američan z Monty Pythonov,“ je známy svojimi nekonformnými projektmi, z letargie nás vytrhol filmami ako Brazil, 12 opíc alebo Kráľ Rybár. Jeho najnovšie dielo, The Imaginarium of Dr. Parnassus sa v kinách vezie v druhom pláne, povedľa trh valcujúcich 3-dimenzionálnych modrých pohanov, ktorí rozčúlili Vatikán (príroda vs. Boh), feministky (útlejšie telá ženských avatarov), aj antifajčiarsku loby (huliaca Ripleyová).

Rebríčky patria do ekonomiky alebo športu, teda tam, kde sa niečo dá jednoznačne spočítať alebo zmerať. Určite však nie do literatúry a umenia. Preto nevyhlasujeme „Knihu roka”, ani sa nepokúšame vytvoriť nejaký knižný rebríček.

S výtvarníkmi Svätoplukom Mikytom a Jaroslavom Vargom som sa prvý raz stretla v New Yorku.

Chcela som písať o filozofickom koncepte neexistencie slobodnej vôle, ale vyskytli sa podstatnejšie záležitosti. Ocitla som sa uprostred antropologického výskumu amerických svadobných rituálov.