Miroslav Šatan hovoril o svojich predstavách ako by mal fungovať slovenský hokej. Kvôli povinnostiam presťahuje celú rodinu na Slovensko.

Na tohtoročných majstrovstvách sveta išlo z hľadiska slovenskej hokejovej reprezentácie o veľa. Dopadlo to dobre. Asi najlepšie, ako mohlo. Podstatne lepšie, ako keby sme postúpili do štvrťfinále.

Čím sú dnes olympijské hry? Politikou, príležitosťou na bojkoty, biznisom či športom ako zábavou pre masy? A kto z nás ešte cíti nejakú olympijskú ideu?

Šéfredaktor .týždňa predstavuje nové číslo časopisu, v ktorom nájdete veľký rozhovor s Miroslavom Šatanom, fototému o živote v Severnej Kórei a tiež ústrednú tému, ktorá sa zameriava na opätovnú kandidatúru Andreja Kisku na prezidenta.

Približne pred polrokom som dal členom hokejového hnutia sľub, že ak si ma v júni na kongrese zvolia za prezidenta SZĽH, navštívim všetky kluby a budem s nimi diskutovať o budúcnosti. Najazdil som viac ako sedemtisíc kilometrov, môžem rekapitulovať. 

Uznesenie schválila Ligová rada SZĽH ako riadiaci orgán Tipsport Ligy na svojom utorkovom zasadnutí.

Veľa ľudí sa ma pýtalo a stále pýta, prečo to robím a či som „samovrah“. Áno, podstupujem veľké riziko, ale mám rád hokej a ten ma nechce pustiť. Ako dlho to vydržím, to ukáže budúcnosť. No som tu a idem do toho.

Posudzovať tohtoročné hokejové majstrovstvá sveta ako izolovaný turnaj je z hľadiska slovenskej reprezentácie úplne nesprávny pohľad. Bol to len jeden malý, hoci dôležitý krok na dlhej ceste. Malý krok pacienta, ktorý sa odznova učí chodiť.

Je pár dní pred hokejovými MS, všetci držíme palce reprezentácii. Postupne sa darí meniť jej prejav, objavujú sa v nej dlho nevídané talenty, ovocie dua Šatan-Ramsay je zrejmé. Ale v pozadí, zatiaľ bez vedomia verejnosti, sa chystá zvrat.