Čistý biely tanier. Možno hlboký. A na ňom tri či štyri biele kopce posypané škoricovohnedou posýpkou. Chytíme do ruky nôž a jednu z tých mäkkých oblín rozpolíme. Odhalí sa karmínové srdce – jahoda a pustí pod seba potôčik čerstvej krvi. Máme tu leto.

Miroslav Beblavý, Jozef Mihál a päť ďalších nezaradených poslancov zakladajú novú politickú stranu. Rozhodli sa, že nebudú čakať, kým sa k tomu rozhýbu ľudia z iniciatívy Progresívne Slovensko. Stranu chcú založiť do roka, meno ešte nemajú, majú už však ďalších podporovateľov.

Priateľstvo vysokej kuchyne s vysokým umením bolo vždy veľmi silné a oboma smermi mimoriadne obohacujúce. Najmä v prípade hudobného divadla. Tí korpulentní tenori a obalení dirigenti museli predsa niekde k tým pupkom prísť. Málokto však tak ovplyvnil kuchárske umenie ako Gioachino Rossini.

Hrdinové protinacistického odboje Jan Kubiš a Jozef Gabčík a s nimi stovky dalších, kteří jsou pohřbeni v masových hrobech, jsou zase o kus blíž k tomu, aby měli důstojné místo na odpočinek.

Keď na rybom trhu vidíme tie nevzhľadné sivasté telíčka naskladané vedľa seba, nedá sa povedať, že by sa pri nich okamžite začali zbiehať sliny. Stačí ich však rýchlo hodiť na rozpálený gril a je koniec, sme stratení.

Človek prepínal televízne kanály, hľadal tie o varení, pretože pri nich rýchlejšie zadrieme, keďže je zvyknutý od decka zaspávať pri rozprávkach z gramoplatní. No zrazu natrafí na šialene zubatého kuchára s náušnicou a má po spánku. V hrsti ho drží Anthony Bourdain.

Už je to tu, otvárajú sa kúpaliská, je tu letná sezóna. Prechádzame sa pomedzi tie všetky langoše, vyprážané hranolčeky, zmrzliny a grilované morské šťuky, až kým nenarazíme na rad, v ktorom nervózne stoja vyhladovaní tínedžeri. Predávajú tam hotdog.

Simona Petrík a Jozef Mihál zo strany SPOLU – občianska demokracia hovoria o návrhoch zákonov, ktoré by podľa nich zlepšili situáciu rodín. Nová legislatíva by mala pomôcť aj znížiť priemerný vek na Slovensku.

Opäť je to tu. Človek sa znova bude musieť mesiac pozerať na tie vyšportované telá v obtiahnutých kombinézach, klásť si pred telkou a misou s čipsami zas a znova tú istú otázku: čo tí olympionici vlastne jedia? A jedia vôbec?

Čo by to bol za pôst bez poriadneho pokušenia? Pre tých, čo to s ním myslia skutočne vážne, máme pripravené tri tvrdé skúšky. Aby bolo jasné, že to nebude prechádzka ružovým sadom, začneme poriadne zostra: Čo takto dať si slaninu? Hm?