Čo by to bol za pôst bez poriadneho pokušenia? Pre tých, čo to s ním myslia skutočne vážne, máme pripravené tri tvrdé skúšky. Aby bolo jasné, že to nebude prechádzka ružovým sadom, začneme poriadne zostra: Čo takto dať si slaninu? Hm?

Malé bábovky nasúkané v pestrofarebných pohárikoch pripomínajúcich plisované sukne starých materí. Vyriešia všetky problémy s pohostením vrátane tých najstresujúcejších: detských osláv. Deti aj dospelí si pre ne idú nohy dolámať a dajú sa pripraviť neuveriteľne rýchlo. Mafiny.

Nájdeme ich pri všetkých tých sušených rezancoch všakovakého tvaru a pôvodu v obchodíkoch alebo kútikoch venovaných ázijským špecialitám. Hovejú si v priesvitnom vrecku: krásne, okrúhle a šuchotavé. Priehľadné, jemne ryhované kolieska so vzorkou tenisového výpletu, ktoré voláme ryžový papier.

Každý má pod stromček nejaké to želanie. Ja mám vždy jedno a to isté. A na rozdiel od iných, mne sa aj každý rok splní. Neviem si totiž bez neho predstaviť žiadne sviatky, tobôž tie vianočné. Želám si metrový koláč.

To, že je to jedlo národné, napísala už vo svojej slávnej kuchárke z roku 1914 Terézia Vansová. Nezabudla však pri ňom spomenúť aj tie dôležitejšie veci: že je mimoriadne výživné a prospešné pre zdravých a chorých, silných aj slabých – demikát.

Človek by si myslel, že sa pozerá na ostružiny, no čosi ho mýli. Tie čierne bublinkové potvory, čo vedia v ústach spustiť hotový ohňostroj, nerastú na kríčku, ale na poriadne košatom strome. Hompáľajú sa z vetvičiek a lákajú. Moruše.

Jeden z najznámejších slovenských psychiatrov hovorí o tom, čo môže viesť človeka k spáchaniu samovraždy, aké príznaky sa u takéhoto človeka dajú rozpoznať a aj o tom, že ak sa človek rozhodne spáchať samovraždu, tak sa tomu dá zabrániť len veľmi ťažko.

Všade naokolo hutné, ostré vône a prívetivé úsmevy. Na ťažkých bordových a tmavozelených obrusoch medené misy plné divotvorných omáčok, popri nich veľké kopy basmati ryže a chlebových placiek. V každej druhej z tých indických delikates sa kúpu malé utešené kocky. Panír.

Sedíme na pive a vieme úplne presne, kedy sa to začína. Otvoríme menu, zavadíme očami o tie dve slová a už sa to nedá zastaviť: márne sa snažíme pokračovať ďalej, tlačíme svoj pohľad k ďalším položkám, aj tak si objednáme bravčové rebrá.

V diskusii o premenovaní Ulice Dr. Jozefa Tisu vo Varíne chýba dôležitý rozmer – pohľad obetí slovákštátu. Ako by vnímali zavraždení Židia a Rómovia váhanie starostu a väčšiny poslancov obecného zastupiteľstva? A aká je zodpovednosť tých, ktorí dosiaľ konali pomaly či nekonali vôbec?