Takmer každé námorníctvo už zažilo nejakú vzburu. Výnimkou nebolo ani to sovietske. No keď sa politruk vzbúri preto, lebo vedenie v Moskve sa spreneverilo Leninovmu učeniu, znie to ako námet na paródiu. Až na popravnú čatu na konci.

Je stelesnením zla a obludnosti komunistickej diktatúry, hoci prvých väzňov z gulagu oslobodil práve on. Ešte predtým však stihol zabezpečiť pre Sovietsky zväz atómovú bombu. No boj o moc prehral s podceňovaným Nikitom Chruščovom.

Inak ako v maršalskej uniforme sa František Jozef I. na verejnosti ani neukazoval a sám seba vyhlasoval za „vojenského cisára“. Bola to póza slabnúceho monarchu, alebo vyjadrenie vlastnej oddanosti vojenskému životu?

Vedľa cesty na Kamzík, neďaleko televíznej veže, stojí pamätník s krížom. Pred 150 rokmi sa tam odohral posledný boj konfliktu, ktorý história pozná ako prusko-rakúsku vojnu.

Vedľa cesty na Kamzík, neďaleko televíznej veže, stojí pamätník s krížom. V nemčine, maďarčine a slovenčine okoloidúcim zvestuje, že sa tam pred 150 rokmi odohral posledný boj konfliktu, ktorý história pozná ako prusko-rakúsku vojnu.

Keď naši turisti zavítajú na chorvátsky ostrov Vis, nájdu tam pomník so sochou spiaceho leva. Nápis na pomníku hovorí, že sa tam pred 150 rokmi odohrala námorná bitka.

Keď naši turisti zavítajú na chorvátsky ostrov Vis, nájdu tam pomník so sochou spiaceho leva. Nápis na pomníku hovorí, že sa tam pred 150 rokmi odohrala námorná bitka, dotýkajúca sa aj našej histórie.

Bola Brusilovova ofenzíva dôkazom nemohúcnosti habsburskej armády, alebo to bolo len ideologické klišé v starých učebniciach?

Pavel Chorvát rozpráva o svojom strýkovi s rovnakým menom, ktorému bol udelený titul Spravodlivý medzi národmi. Za druhej svetovej vojny skrýval židovských spoluobčanov a pomáhal im ujsť za hranice. Perzekúcia neskončila ani po vojne, keď sa dostali k moci komunisti. O Pavlovi Chorvátovi a titule Spravodlivý medzi národmi píše v najnovšom čísle .týždňa Andrej Bán.

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.