Nie sú problémy s Veľkým bratom dielom toho, že je vlastne blbec? Aby sme si rozumeli, Veľký brat je super, iste, má svoje muchy, ako každý súrodenec, ale tie sa dajú prepáčiť, lebo to s nami myslí dobre. Prečo by inak chcel vedieť, koľko nás vlastne je? Len tak? Bez plánu? Čo by to potom bolo za Veľkého brata?

Mám za sebou ďalší ročník festivalu The Great Escape. Koná sa každoročne v anglickom krásnom meste Brighton. TGE vznikol v roku 2006, už teraz si píše, že je „leading event for showcasing new music“. Dá sa s tým súhlasiť, ak to berieme ako súčasť peletónu podobných „leading“ festivalov ako Eurosonic v Holandsku, alebo ďaleko väčší SXSW v americkom Austine.

Pamätám sa na divotvorné vzrušujúce výtvarné súťaže Svet v roku 2000 očami detí. Výsledky boli pozoruhodné. Spomínam si na hlavy bez vlasov (mali vypadať, lebo už neplnia funkciu, nie vekom), veľké hlavy (lebo mozog bude rásť vďaka novým objavom a poznatkom), malé nohy a ruky (všetko robia roboty), kozmické mestá, skafandre, aj tykadielka sa sem-tam objavili, jedno veľké oko v strede hlavy, alebo naopak, ďalšie oči vzadu na hlave.

Misie robíme po celej krajine už od roku 1994. Ročne ich robíme 10-12, takže za tie roky sme navštívili už vyše 200 farností. Nielen tu doma na Slovensku, kde nás pozvali, ale aj v cudzine.

Na prelome tisícročí sme na festivale Trutnov pozerali s Bedlym na koncert skupiny Divokej Bill. Mixovala dokopy všetko možné, hlavne vtedy populárnu írsku hudbu s balkánom, k tomu stredoeurópska verzia ska a krčmový rock.

Česká strana sociálnodemokratická mala zjazd a zvolila si svojho predsedu. Kandidáti boli Bohuslav Sobotka a Michal Hašek. Sú rovnako mladí, vyzerajú rovnako, hovoria rovnako, obliekajú sa rovnako, majú rovnaké názory a postoje – čím sa teda od seba odlišovali?

Keď sa po štyroch rokoch zmení vláda a vy máte pocit, že to bude lepšie, musí nastať rozčarovanie. Musí. Mnoho vecí totiž nezáleží na politikoch, zároveň, žiaľ, veľa vecí áno. Príliš veľa vecí. Keďže máme slobodné voľby iba krátky čas, iba päť normálnych volebných období, nie sme zvyknutí na to znovuobjavovanie, že aj tí sympatickejší sú stále len politici so všetkým, čo k tomu patrí – aj v kladnom slova zmysle. A preto to často preháňame.

Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

Idem písať o Robovi Rothovi, práve som sa vrátil z Fausta. Asi nebude veľmi rád, lebo ho idem vychváliť do nebies. A som presvedčený, že si to zaslúži, a to aj napriek tomu, že sa mi minule posmieval, aké mám veľké brucho.

Vyzerá to tak, že aktuálna sezóna Opery SND ašpiruje na titul najnevydarenejšej v histórii divadla. Zo štyroch pôvodne plánovaných premiér ostali sotva dve, aj tie máme za sebou.