Takúto platňu môže vymyslieť, poskladať a nahrať iba Štofo, veselý spevák (Hudby) z Marsu. A nejde len o cédečko, na ktorom sa – celkom vedome a dobrovoľne – stretne Koňýk s Marcelou Laiferovou, Jana Tóthová s Katkou Koščovou, Lasky s Luciou Šoralovou, Ján Kuric s Mariánom Labudom či Ďuďo a Dorota Nvotová s Luciou Lužinskou.

„Je to náš najčítanejší článok. Predstav si toto,“ chválil sa mi pred časom známy, ktorý v Česku prevádzkuje server o Severoatlantickej aliancii. Teda záležitosť, na ktorú okrem vojakov, bezpečnostných analytikov a školskej mládeže, ktorá to potrebuje na nejaký svoj referát alebo na skúšanie, zavíta málokto.

Je jar, je apríl, a Barack Obama je v Prahe. Tak ako vždy.

Dvadsaťtisíc, to je podľa posledných odhadov reálny počet Lužických Srbov, ktorí ešte v okolí Budyšína hovoria svojím jazykom. Dvadsaťtisíc je počet obyvateľov jedného neveľkého, českého či slovenského okresného mesta. Lužickí Srbi nemajú svoje mesto - Budyšín, ktorý sa považuje za centrum lužickosrbského kultúrneho a národného života, je mestom lužickosrbským asi tak, ako sú dnešné Košice maďarské alebo Bratislava nemecká. "Nemáme mnoho šancí," hovoril mi cez veľkonočný víkend jeden z členov vedenia Domowiny a nehovoril to smutne, hovoril to s realizmom, ktorý Lužickým Srbom nikdy nechýbal. Vďaka tomu realizmu, schopnosti dohodnúť sa nejako s okolitými Nemcami a pritom si udržať svoju národnú príslušnosť, na rozdiel od všetkých polabských Slovanov nezmizli, ale zostali - tisíc rokov.

Je ťažké priznať si to, ale nedá sa to vyvrátiť. Civilizácia, viera, právo k nám prichádzali zo Západu – a to pre celú strednú Európu znamená z Nemecka.

Podarilo sa mi naštvať Václava Klausa. Po dlhých rokoch natoľko, že nepoveril nijakých svojich tajomníkov a tlačových hovorcov, ale sám sadol a napísal.

Ivan Medek, pravnuk prezidenta T. G. Masaryka, bol posledný z veľkých československých novinárov dvadsiateho storočia. Posledný z tých, ktorí mohli ukázať na svoj život a povedať: Nezlyhal som.

V celom Kyjeve ju nezazriete. Vyšla z módy. Hovorím o oranžovej farbe, ktorá kamsi zmizla – tak ako zmizla Oranžová revolúcia.

Poľská Přemyšl si ako málo iných miest stovky kilometrov od hraníc Česka stále necháva české meno. Akoby nie, o túto najväčšiu pevnosť monarchie a tretiu najväčšiu v Európe sa v prvých dvoch rokoch prvej svetovej vojny bojovalo najdlhšie a najurputnejšie na celom východnom fronte. Medzi stopäťdesiatimi tisíckami vojakov bol každý desiaty Čech.

Je úžasne. Modrá obloha, okolo až do nedohľadna vrcholy Álp, cez noc napadlo štvrť metra nového snehu, ktorý krásne vŕzga pod lyžami, na zdanlivo nekonečných zjazdovkách je zopár ľudí – niečo ako lyžiarsky sen. A to je, prosím, november.