Servus Emil, na Dušičky som bol na hroboch. Čo sa týka hrobov, mám kam chodiť, len neviem, či niekto bude chodiť na môj. Ale, keď sa to tak vezme, je mi to fuk. Mohol by som si želať, aby môj popol rozprášili, ale nemám ani tušenia, že kde. Na Slavíne to by bolo asi nevhodné, predsa len by som mal byť skromnejší a na nejakom bezvýznamnom mieste, to by mi zase bolo ľúto, lebo až za takého bezvýznamného sa nepovažujem.

Laik sa nad medvedími tancami okolo poslaneckej imunity čuduje, odborník žasne. Nadšenec pôjde do referenda, referendový skeptik mávne rukou a ostane doma. A mlčiaca väčšina bude mlčať.

Pred necelým mesiacom predsedníčka (odrazu národne cítiacej) vlády v súvislosti s novelou zákona o štátnych symboloch vyhlásila: „Možno dávam taký skromný návrh školám. Deti vedia vyrábať krásne veci, takže nevidím dôvod, aby tieto dôležité symboly na hodinách výtvarnej výchovy nevyrábali.“ Čo to vôbec budú maľovať?

Slovnaft má byť na čo hrdý. Jeho učilište vyprodukovalo takých velikánov, ako je Igor Derevenec či Ján Trstenský. Títo dvaja národní buditelia dokonca spolu sedeli v lavici. Robili vraj počas štúdia riadnu neplechu, to je však dávno pochopené ako pretlak tvorivého génia.

Viktor Orbán je racionálny politik. Ako môže rozumieť politike Ivety Radičovej a Mikuláša Dzurindu?

Emil, vieš čo je nového? Nič. Si prekvapený? Asi nie. Voľakedy, bol som ešte mladík, mal som tetu, ktorú som občas navštívil a vždy sa ma opýtala „Čo nového, Mirinko?“ Ja som vždy povedal „Nič, tetuška“ a ona povedala „To je najlepšie“.

V stredu večer sme sedeli so Zuzanou v pohodlných kreslách u nás na chodbe redakcie. Rozprávali sme sa o absurdnostiach nášho sveta, chvíľami sme sa hlasno smiali, no občas sme stíchli a hľadali slová. Faust, Lidice, Moskva, bulvár, divadlo. V jednej chvíli som zapol diktafón.

Emil, urobil som fór a minulý týždeň som nahovoril tú starú komunistku z nášho starobinca na veľkú prču. Prišiel som za ňou, v obleku a s kravatou, červenou, zaklopal som na jej dvere, otvorila pozvala ma ďalej, a keď som jej dal snežienky, mal som ich vo vrecku saka, možno si myslela, že ju chcem požiadať o ruku, lebo v očiach mala nádej. A potom trochu, ale len trochu sklamania, keď som jej navrhol, aby sme v starobinci oslávili šesťdesiate tretie výročie februárových udalostí.

Milý Emil, v podstate nič nové. Furt čítam noviny, lebo von sa mi chodiť nechce. Človek sa pobaví. Napríklad včera v jednom denníku písali, že nejaký poslanec robí všetko preto, aby bol denne v novinách. Písali o tom kriticky, ako že sa to nepatrí a že vlastne ten poslanec nerobí nič, iba to.