Okolo hudby sa hýbu všelijakí nádherní ľudia. Mnohí z nich sú ňou tak nasiaknutí, akoby v nich a okolo nich stále niečo hralo. Niekedy sa to dá všimnúť aj na ulici, keď sa pozeráte, ako ľudia chodia. Vidíte, ako niekto kráča v rytme hudby, ktorú si práve predstavuje. Zvláštnou kastou sú učitelia hudby. Najskôr musíte majstrovsky zvládnuť svoj nástroj, aby ste sa vrátili späť a počúvali odznova všetky tie falošnosti, nepresnosti, aby ste zvládali rôzne povahy detí, ale aj ich rodičov.

Som obklopený lekármi. Napríklad môj brat Peter je lekár. Na jeho mieste by som ním už nebol. Pretože to, čo čítam o lekároch, je také urážajúce, že vydržať môže iba zopár hrdinov a samozrejme veľa odborárskych bosov. Kolektívna vina ako vyšitá, súčasnému bláznovstvu asistuje síce len malá časť, ale každý píše lekári to, lekári hento. Nikto nepíše prísne o odborároch, tých ľud naďalej miluje a rád bude nasledovať ich rady.

Sedím v Londýne na hoteli. Zajtra sú v našej krajine voľby. Ako som tak dnes šiel po parku, spomenul som si na vtip, ktorý mi vraví sused, keď ma vidí kosiť trávnik. Pýtali sa Angličana, ako vzniká anglický trávnik. To je jednoduché, vraví. Pokopete zem, zasadíte semeno, zalejete, počkáte kým vyrastie do vhodnej výšky a pokosíte. To je také jednoduché? Nooo... a potom ho treba ešte tristo rokov polievať. Ľahké, nie? Pre Angličanov určite, majú tu tých trávnikov habadej. Páči sa mi ich mentalita, zdá sa mi, že vďaka trávnikom majú v sebe nadhľad a pokoj, aký my nepoznáme.

Mám nový gramofón. Nový gramofón znie už pomaly ako oxymoron, niečo ako nový prehrávač voskových valcov. Tomuto vynálezu však predpovedám napriek všetkým možným novým elektronickým hračkám triumfálny návrat a svetlú budúcnosť. A to aj napriek tomu, že sa takmer určite mýlim. Sám som netušil, čo to so mnou urobí. Právo výberu prvej prehrávanej platne dostal môj syn Vincko. Vybral Lomidreva, úžasné staré opusácke spracovanie, kde sa ešte deti neklamali tým, že sa im celá hudba nahrá za tri minúty v sekvenceri poslabšej kvality a všetko znie ako z linky Chemlonu Humenné.

Svet je zábavné miesto. Napríklad takí rozhnevaní bojovníci proti kapitalizmu, ktorí sú takí odvážni, že chodia v maskách, nedávno zablokovali stránku ministerstva spravodlivosti USA, lebo to si dovolilo zasiahnuť proti niekomu, kto zarába milióny dolárov na obchode s kradnutými vecami. Tomu sa hovorí pokrok – v mene boja proti bohatým sa bojuje za bohatých, ktorí nevytvárajú nič, len zarábajú na tom, že predávaju to, čo im nikdy nepatrilo.

Vždy, keď sa uzatvára dramaturgia festivalu, je to zmes radosti, úľavy a akejsi zvláštnej ľútosti. Prevláda radosť. Celý proces sa začína niekedy na skorú jeseň, každý rok o čosi skôr, teraz to bol koniec septembra, pamätám si, keď sa začínalo o dva mesiace neskôr. Potom dlho čakáte na odpovede, agenti musia skĺbiť požiadavky manažérov, vydavateľov a niekedy aj samotných umelcov, k tomu im to musí geograficky ako-tak sedieť. Rokujete o peniazoch a ostatných pôžitkoch, letenkách, jedle, hoteloch.

„Editori sa vždy chcú zbaviť repetícií, no ja ich mám rád. Opakovanie je súčasťou poézie, takže sa nikdy neváham opakovať.” Vskutku, nová kniha Michela Houellebecqa je zopakovaním všetkých doterajších trikov, ktoré sa zaslúžili o Francúzov hviezdny status.

Milovníci absurdity si môžu v našom pokrokovom svete krochkať blahom. Každá vec sa dá uchopiť z toľkých strán, až žasnete. Kedysi sa to týkalo hlavne umenia. Básnik napísal báseň a z rozboru sa dozvedel, o čom vlastne napísal. Výtvarní umelci sa musia niekedy pučiť od smiechu, kurátorské prejavy patrili vždy k zaujímavým literárnym sci fi žánrom.

Multikulti debata je samostatná patafyzická vedná disciplína, ktorá stojí uprostred nových debatných vied a ktorej hlavným zmyslom je samotná debata bez akejkoľvek dôležitosti jej obsahu, čím sa darí napĺňať nové kvóty vo vzdelávacom procese európskeho ľudu, podľa ktorých musí každý správny Európan v roku 2025 predebatovať o ničom minimálne dvadsať rokov života.

Sedím v škôlke na Šobove. Pred chvíľou sme dohrali koncert. S Bez ladu a skladu. V škôlke je šatňa. Je dobré byť neexistujúcou skupinou. Vždy keď hráte, máte sviatok. Na chvíľu sa preruší bežný chod sveta a hráte. Na pódiu sa stretnete s priateľmi, s ktorými sa tak radi hádate, že azda len počas tých vzácnych chvíľ na pódiu to tak nie je.