Je to veľmi ďaleko. V čase aj priestore. Dňa 26. 2. 1992, mestečko Chodžaly, západná časť Azerbajdžanu, vojna o Náhorný Karabach. Masaker viac ako tisícky obyvateľov mestečka, krátko predtým dobytého arménskymi jednotkami.

Vlak do Kyjeva ide z Prahy tridsaťjeden hodín. Znie to desivo, ale v podstate sú to dve noci. Cez deň medzi nimi je navyše sedemhodinová zastávka v Krakove, kde sa čaká, kým príde nejaký poľský vlak, ktorý mieri tým istým, teda východným smerom. To chápem, pretože kvôli tým dvom vagónom, v ktorých počet cestujúcich len mierne prekračuje počet sprievodcov, by sa to naozaj nevyplatilo. Vlak, príliš drahý pre Ukrajincov, ktorí cestujú domov lacnejšími autobusmi (čudovali by ste sa, koľko toho z Prahy na Východ chodieva), je však pre Čechov príliš pomalý. Stráviť tri dni na cestách...

Pamätám si, že keď som bola dieťa, ujo autobusár bol hrdina. Ktorýkoľvek autobusár (samozrejme spolu so smetiarmi, vezúcimi sa vzadu na smetiarskom aute, hasičmi a kominármi...). Kto je autobusár dnes? Chudák.

Po dvadsiatich rokoch od novembra 1989 som vlastne už taký dinosaurus. Najmä v tých našich novinách, kde vekový priemer nie je vyšší ako tridsať.

Poliaci budú prepisovať učebnice, napísal som pred niekoľkými dňami na začiatku svojho článku o generálovi Wojciechovi Jaruzelskom. Ale teraz vlastne neviem, či som to napísal správne. Stretnutie s týmto človekom, ktorý sa nezmazateľne zapísal do dejín nielen Poľska, ale najmenej strednej Európy, bolo jedným z najpôsobivejších okamihov zvláštnej jesene pred piatimi rokmi, keď som sa z Bratislavy po piatich rokoch vracal do Prahy. A bol som chvíľu slovenský a chvíľu český novinár. Bolo pätnásť rokov po novembri 1989 a ja som mal silu a Lidové noviny a Pravda ambíciu urobiť rozhovory s kľúčovými lídrami konca komunizmu po celej tej našej strednej Európe.

Sovietskemu zväzu nebolo veľmi za čo ďakovať. Porazil nacistov, ale to, čo tu zaviedol po nich, bolo len o málo lepšie. Putin a jeho kágebáci, čo vládnu Rusku už deväť rokov, to počujú neradi, no je to tak. S dodatkom, že pre takých Estóncov či Litovcov bolo to, čo zaviedol Stalin, ešte horšie.

Brno je taká malá Viedeň, hovorievalo sa a niečo na tom bude. Minulý pondelok a utorok mal môj syn zase prázdniny.

Už na to zabúdame a patrí sa to pripomenúť. Pred dvadsiatimi rokmi, keď v Poľsku v tomto čase mali premiéra zo Solidarity a v Maďarsku zrušili socializmus v názve štátu a dokonca v bývalom východnom Nemecku sa niečo dialo, u nás v Česku sa nedialo nič. Alebo takmer nič.

Pôvodne sa mi tam ani nechcelo a jediné, čo ma presvedčilo, že som napokon šiel, bol Heidelberg. Kedysi dávno, keď bolo ešte hlavné mesto Nemecka v Bonne, som presvedčil tlačovú tajomníčku tamojšej českej ambasády, aby tam so mnou v sobotu cestovala.

Z Bratislavy do Berlína sa mi vždy zdalo strašne ďaleko. Z Prahy je to však skoro rovnako blízko ako do Budapešti, so všetkými sentimentmi-resentimentmi, ktoré sú v tom obsiahnuté.