Keď našu najvzácnejšiu drevenú dedinu v roku 1993 zapisovali na zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, žilo tam 28 ľudí. Dnes je to polovica. Je šanca, aby sa z tejto miestnej časti Ružomberka nestala iba enkláva chalupárov?

Kniha Moja dedina, ktorú zostavila Anna Schirlbauer, obsahuje práce fotografa Igora Grossmanna od začiatku päťdesiatych rokov do roku 1968, keď sa v zrelom veku stal fotografom profesionálom a odsťahoval sa do Bratislavy.

Zapísala som sa na Slobodnú univerzitu v Amsterdame. Potrebovala som žiť šesťdesiat rokov, aby som pochopila, že vzdelanie je to, čo chcem najviac. (Teda okrem psíčkov. A kníh. A topánok.) Knihy sú síce tiež vzdelanie, ale chcela som svojej túžbe dať akčnejšiu náplň – nielen, že ležím na gauči a držím knihu. Keďže od Amsterdamu ma delí päťsto kilometrov, z toho gauča sa efektívne zdvihnem a pripojím sa k húfom vedychtivých duší, spoznám nových ľudí, rozšírim si obzory. Začnem pomaly, aby som z tých zmien nezostala v šoku. Predsa len, už ôsmy rok bývam na dedine, zhováram sa iba s vtákmi, stromami a nezamestnaným susedom.

Niežeby na Slovensku neexistovali témy, o ktorých by sa nedalo písať. Tak mi odpustite správu z ruskej dediny Ramenskij, kde vypukol požiar v psychiatrickej liečebni. Obetí bolo 38 a mali od 20 do 76 rokov. Boli to ľudia s vážnymi psychickými poruchami, ale aj ľudia, liečiaci sa z rôznych závislostí a tiež dvaja ošetrujúci lekári. Požiar vypukol nadránom, keď pacienti spali. Okná liečebne boli zamrežované. Niektorí sa snažili ujsť, ale nadýchali sa splodín horenia. Iní neboli po užití silných psychofarmák schopní úteku. Iba jediná sestrička Viktória zachovala duchaprítomnú rozvážnosť, keď jednou rukou telefonovala hasičom, druhou sama hasila, aby následne ešte zachránila dvoch pacientov.

O tehotenstve sa počas života dozviete mnoho, ale nikde sa nespomína, že sa s ním spájajú ohromné, hollywoodsky výpravné sny. Tehotná žena sníva ako decko v horúčke. Raz sú to slnkom prežiarené idylické pláne, kde sa preháňa dávno mŕtvy chrt s tým súčasným bastardom, čo práve hlasno chrápe pri nohách postele. Vynárajú sa dávni kamaráti. Potom hráte novú divadelnú postavu. Je to Karin, čašníčka. Sústredíte sa. Karin stojí za barom. Zákazník sa pýta: „Slečna, aký je rozdiel medzi týmito päťkorunovými pagáčmi a tými dvojkorunovými?“

Táto spišská dedina na konci ciest je výnimočná. Lomnička bola kedysi čisto nemecká, dnes je to jediná čisto rómska obec na Slovensku. K voľbám tam chodí menej ako tridsať percent voličov a priemerný vek dosahuje 18 rokov, čo je zrejme najmenej na Slovensku. Ide o predobraz budúcnosti niektorých oblastí našej krajiny?

Traja amatérski jaskyniari, nadšení podzemím vyše dvadsať rokov, sa rozhodli, že si zoberú do prenájmu zabudnutú a nesprístupnenú Malú Stanišovskú jaskyňu v Jánskej doline.

Železničná stanička bokom od dediny. Rozpálené koľajnice, vyprahnuté pole, na dohľad cesta, po ktorej svištia kolesá áut. Z moderného žltého vlaku vystúpi zopár žien a unaveným krokom sa vyberú v poludňajšom úpeku na trojkilometrovú cestu do dediny.

Ešte pred rokom bol zabudnutým umelcom, odsúdeným na spomínanie na bohatú, veľmi vzdialenú minulosť. Dokonca si sám o sebe myslel, že je len „jarmočným“ spevákom, ktorý môže vystupovať po dedinách, malých mestečkách alebo na mítingoch politických strán. Lenže všetko zmenila jedna pieseň.

Mama schovávala švajčiarske čokolády od tety Darinky v šuplíku s ponožkami. Ale ten bol nebezpečne blízko každodennému dianiu – priamo pod telkou v obývačke. Kým k televízoru som už od detstva nemala veľký vzťah, k čokoládam pod ním ukrytým zato veru hej. Čokolády chodili v balíku raz, maximálne dvakrát do roka, spolu s obnosenými západnými vecami a tetinými šperkami.