Indonézania sú vo všeobecnosti chudučkí ako také paličky. Nerozumiem tomu, lebo do seba tlačia kvantá ryže a všetko vyprážajú. Do sladkých džúsov si pridajú cukor, kondenzované mlieko a stále chrúmu sladkosti či krekry.„My sme sladký národ. Stále sa usmievame a jeme sladkosti,“ povedala mi Citra pred rokom, keď som sa čudovala, ako môže taká štíhla žena toľko jesť. Je to nespravodlivé, zúfala som si, keď som v džakartských reštauráciách hľadala niečo trochu blízke zdravej strave. Márne.

Nazif Mujic prežil počas minulého Berlinale krásny sen, keď sa tešil zo Strieborného medveďa za herecký výkon v snímke Danisa Tanovića Epizóda v živote zberača železa. Po roku sa bosniansky Róm vrátil do nemeckej metropoly, ale nie ako herecká hviezda, ale bezdomovec, hľadajúci azyl pre svoju rodinu. Neprofesiálny herec musel odísť z vlastnej krajiny, kde ho vylúčili z vlastnej komunity. Jeho spoluusadlíci i kolegovia z práce mu dali najavo, že medzi nimi už nemá čo hľadať, keďže podľa ich mienky sa stal veľkou celebritou a musel určite poriadne zbohatnúť.

Pred pár dňami sa mi začali sypať správy. Vraj či sme v poriadku, lebo pri nás vybuchla sopka. Nuž, na Jáve, ktorá sa rozkladá medzi sopkami, je nejaké to zemetrasenie a erupcia na bežnom poriadku. Výbuch sopky Mt. Kelud je však jednou z najdramatickejších udalostí za posledné roky. Popol odfúklo do vzdialenosti 600 kilometrov, evakuovali stotisíc ľudí. Odstavili sedem letísk na Jáve, Austrália dokonca zrušila aj lety na Bali či na Vianočný ostrov.

Bali – ostrov bohov – má zvláštnu energiu. Na rozdiel od väčšiny islamskej Indonézie, táto oáza na východ od Jávy je hinduistická. Na každom rohu stoja chrámy a posvätné sochy. Ženy idú niekoľkokrát denne na prechádzku s táckami plnými štvorčekov z banánových listov. V strede horí vonná tyčinka, okolo je kôpka ryže, banán či cukrík. Špeciálnym pohybom rúk porozkladajú tieto obety pred každý oltárik. Balijčanka vraj strávi až tretinu života vyrábaním obiet a účasťou na rôznych obradoch.

V Groningene sa veľa hovorilo o tom, ako uspieť na medzinárodnej hudobnej scéne. Plachému chlapcovi z malej islandskej dediny, ktorému ešte neminulo 22 rokov, sa to podarilo.

Od štyroch rokov hrávala na klavírnom krídle, ktoré mali v dvojizbovom sídliskovom byte. Dnes je v repertoári Opery SND jej opera Dorian Gray, ktorá mala premiéru minulý mesiac. Hudobná skladateľka Ľubica Čekovská.

Keď toto píšem, Británia získala novú vládu. Nemyslím, že na Downing Street niekto očakáva môj názor, ale nejako mi nedá.

Keď som objavila poviedky Flannery O´Connor, všetko ostatné šlo bokom. Chcela som prečítať každú vetu, čo tá žena kedy napísala. Je to, akoby ste počúvali moderný džez a zrazu objavíte Milesa Davisa. Už sa nedá vrátiť späť. Nikto nepíše tak ako ona. Tie poviedky sú ako fínska sauna. Človek sa pri každej jednej až spotí od hanby. Od strašnej hanby nad tým, že je potenciálne jednou z jej obetí. Pritom sa v tých poviedkach ani veľmi nič nedeje. Odohrávajú sa na tom najospalejšom vidieckom americkom juhu, kde život plynie ešte monotónnejšie ako u nás, medzi farmármi, alebo v nejakom smutnom zapadákove.

Voľby vo Veľkej Británii sa budú konať až v roku 2015. Ale volebná kampaň, to je niečo iné. Aj zo Slovenska vieme, že politici ju pre istotu vedú stále. Lebo – po á – voľby môžu nastať kedykoľvek, teda tie predčasné, a – po bé – aj keby voľby nastali až v riadnom termíne, neslobodno vyjsť ani na okamih z cviku.

Tragický príbeh nacistami vyvraždených a so zemou zrovnaných Lidic spred sedemdesiatych rokov je známy. Menej známe a prezentované je, ako dlhý tieň tragédie dediny pri Kladne dopadol na povojnovú históriu spoločnosti.