Keď toto píšem, Británia získala novú vládu. Nemyslím, že na Downing Street niekto očakáva môj názor, ale nejako mi nedá.

Keď som objavila poviedky Flannery O´Connor, všetko ostatné šlo bokom. Chcela som prečítať každú vetu, čo tá žena kedy napísala. Je to, akoby ste počúvali moderný džez a zrazu objavíte Milesa Davisa. Už sa nedá vrátiť späť. Nikto nepíše tak ako ona. Tie poviedky sú ako fínska sauna. Človek sa pri každej jednej až spotí od hanby. Od strašnej hanby nad tým, že je potenciálne jednou z jej obetí. Pritom sa v tých poviedkach ani veľmi nič nedeje. Odohrávajú sa na tom najospalejšom vidieckom americkom juhu, kde život plynie ešte monotónnejšie ako u nás, medzi farmármi, alebo v nejakom smutnom zapadákove.

Voľby vo Veľkej Británii sa budú konať až v roku 2015. Ale volebná kampaň, to je niečo iné. Aj zo Slovenska vieme, že politici ju pre istotu vedú stále. Lebo – po á – voľby môžu nastať kedykoľvek, teda tie predčasné, a – po bé – aj keby voľby nastali až v riadnom termíne, neslobodno vyjsť ani na okamih z cviku.

Tragický príbeh nacistami vyvraždených a so zemou zrovnaných Lidic spred sedemdesiatych rokov je známy. Menej známe a prezentované je, ako dlhý tieň tragédie dediny pri Kladne dopadol na povojnovú históriu spoločnosti.

Presne pred 80-timi rokmi uzavrel Stalin s Hitlerom zmluvu o neútočení, ktorá na dlho predurčila osud strednej Európy. Vtedy to bol šok – no po vojne väčšina politikov a historikov odsúvala túto udalosť na okraj. Prečítajte si archívny rozhovor .týždňa s britským historikom Rogerom Moorhouseom.

Nedeľné návštevy sú všade na svete iné, ale všelikde sa stáva, že hostí pri odchode niečím dobrým nabalia. Dobromyseľne vnútia koláče, rezne alebo hoci malý suvenír. A tak je to aj na Filipínach. Majiteľka drevenej chalúpky a ryžových polí okolo nej mi pri rozlúčke vložila do rúk živú sliepku. Mladučké biele kura. Milá starenka na osamotenej filipínskej farme sa nám tak chcela odvďačiť za návštevu – za to, že mala vo svojich osemdesiatich rokoch prvýkrát možnosť vidieť cudzincov. Povedala, že na nás nikdy nezabudne. Preto som pri chalúpke uprostred ryžových polí, paliem a lesa, ďaleko od civilizácie, dostala kura. Vraj aby som nám v dedine na večeru pripravila filipínske kuracie adobo.

Dnes, vo štvrtok 22. 11. si Američania pripomínajú Deň vďakyvzdania. Od roku 1941 je to v USA štátny sviatok. Založili ho po príchode do Nového sveta tzv. Pilgrim Fathers, Pútnici. Prinášame preklad textu, ktorý od roku 1961 vychádza každoročne na Deň vďakyvzdania ako úvodník v americkom denníku Wall Street Journal.

Každý rok sa u nás v dedine stavia v predvečer prvého mája na námestí máj, teda vyzdobený strom. Je to milá akcia, ale tohto roku mala zvláštnu pointu. Všetci sme totiž boli nechtiac na straníckej akcii.

Z predvolebného boja v americkej Republikánskej strane sa sťahuje jediný kandidát, ktorý priniesol výrazné posolstvo, osobnú integritu a zároveň dokázal pozoruhodne osloviť aj tých voličov, ktorí by inak tieto prezidentské zápasy – rozhodne tie primárkové – odzívali. Je však pre Rona Paula všetko stratené?

Tieto medziročné predely sú výsostne umelá záležitosť, ale nech. Bilancujeme a prognózujeme, pretože to pomáha vytvárať dojem istého usporiadania. Trápiť sa preto na začiatku januára, aký rok nás očakáva, či bude dobrý, či hrozivý, je len prechodná nemoc, ktorá nás zvyčajne opustí už o niekoľko dní.